Príhovor pána farára Jaroslava Ondráša na Starý rok 31. decembra 2024 pri Záverečných ďakovných pobožnostiach v Malých Vozokanoch, Veľkých Vozokanoch a v Nemčiňanoch
Zišli sme sa, aby sme sa rozlúčili so starým rokom a vstúpili do nového roka. Tentokrát do jubilejného roka 2025, ktorý začal už vianočnými sviatkami otvorením jubilejných brán v bazilikách v Ríme, ako aj v katedrálnych chrámoch všetkých diecézach na celom svete. O rok budeme mať za sebou prvú štvrťstoročnicu – 25 rokov 21. storočia i tretieho tisícročia. V tomto roku sme si pripomenuli 35 rokov od Nežnej revolúcie, ukončenia totalitného komunistického režimu a nastolenia demokratického zriadenia v našej krajine.
Čo nám tieto roky priniesli? Spočiatku to bola eufória radosti. My – veriaci sme dostali náboženskú slobodu. Nikto sa už nemusel obávať, že bude za svoje kresťanské presvedčenie prenasledovaný alebo šikanovaný. Otvorili sa hranice do západných krajín, kde nebolo možné vycestovať, alebo len s veľkými ťažkosťami. To mnohí využili a navštívili pútnické miesta, či už mariánske pútnické miesta Lurdy, Fatimu, ale najmä kolísku našej Katolíckej cirkvi – Rím, či kolísku kresťanstva – Svätú zem. V rámci podnikania sa rozvinula a zosilnila aj ekonomika a mnohé iné výhody, ktoré sme za komunistického režimu nemali. Samozrejme, už aj vtedy nastávali problémy, ale opojení touto eufóriou slobody sme pravdepodobne mali nasadené ružové okuliare a tieto veci sme si vtedy nevšímali, alebo len okrajovo. Nežná revolúcia bola naozaj nežná, alebo u našich západných susedov – Čechov, vtedy ešte spojených v jednej republike, ju nazývali zamatovou. Na jednej strane sme zaiste boli radi, že tento demokratický proces prebehol v našej krajine bez krviprelievania. Veď nie v každom štáte to tak bolo. Na druhej strane sme však trochu pozabudli, že bývalí komunistickí pohlavári veľmi dobre využili túto nežnosť, rýchlo zo seba striasli svoju proletársku minulosť a vstrebali sa do nových politických strán a subjektov. Zmeny po revolúcii sa netýkali napríklad reformy justície, výmeny nepoctivých sudcov, vyvedenia dôsledkov za zločiny páchané na obetiach totalitného režimu.
Je smutné, že len pred niekoľkými rokmi sa začalo pracovať na tom, aby politickí väzni mali väčšie dôchodky. Malé dôchodky mali preto, lebo nemali odpracovaných dostatočný počet rokov. A prečo ich nemali odpracované? Nuž preto, že sedeli vo väzení. No vo väzení sedeli nie pre zločiny, veď nikoho neokradli, tobôž nezabili, ale sedeli pre svoje kresťanské presvedčenie. Paradoxom je, že tí, ktorí ich väznili, ubližovali im, mučili ich, mali za takúto svoju prácu vysoké mzdy, a tým potom aj slušný dôchodok. Je známe, že posledného príslušníka ŠTB prepustili zo služieb SIS až 15 rokov po Nežnej revolúcii, teda v roku 2004. Dokonca sú známi zamestnanci Ústavu marxizmu-leninizmu, ktorí zakladali nové národné a sociálne strany. Tie im umožňovali hromadiť kapitál a na verejnosti vystupovať s čistým štítom. Dnes, po 35 rokoch Nežnej revolúcie, nemá zmysel hovoriť, že všetkému sú na vine komunisti. Neochota politických lídrov dôkladne sa vyrovnať s komunistickou minulosťou spôsobila, že agenti ŠTB nám ešte aj dnes úspešne prepisujú dejiny.
No vráťme sa k poslednému jubilejnému roku, ktorým bol rok 2000. Nazýval sa Veľké jubileum. Nečudo. Veď ním sme vstúpili nielen do nového storočia, ale aj do nového tisícročia. A to sa každý len tak nedožije. Mladšie generácie, teda deti a mládež nám, starším generáciám, môžu len závidieť. Možno povedať, že po oslavách tohto Veľkého jubilea, sme trošku vytriezveli a ružové okuliare nám z očí spadli. Zistili sme, že tá naša slávna demokracia nie je až taká ružová, ako sme si ju predstavovali. Čo teda robiť? Zaujímavé, že mnohí začali banovať nad bývalým komunistickým režimom, nazvali ho „zlatým komunizmom“ a najradšej by sa vrátili k „starým dobrým časom.“ Pripadá mi to, ako biblická udalosť, keď Mojžiš vyviedol izraelský národ z egyptského otroctva, no mnohí z nich, ktorí pociťovali útrapy púšte sa chceli vrátiť naspäť do Egypta. „Veď za komunizmu sme sa mali lepšie.“ – aj takéto výroky počuť a to aj medzi veriacimi. Povedali by to aj naši, dnes už blahoslavení, gréckokatolícki biskupi Gojdič, Hopko, kňaz Dominik Trčka, salezián don Títus Zeman, nedávno blahoslavený vincentín Ján Havlík, rehoľná sestra Zdenka Šelingová a mnohí ďalší prenasledovaní, šikanovaní a mučení za bývalého režimu? Koľko si oni vytrpeli, koľko mučenia zniesli. A prečo? Len pre svoje kresťanské presvedčenie. A niekto povie: „Veď za komunizmu bolo lepšie.“ Často od ľudí počuť aj také názory: „Keby komunisti dali náboženskú slobodu a otvorili hranice, mohli tu byť doteraz.“ Lenže to by už nebol komunizmus, pretože hlavným programom marxizmuleninizmu bol boj proti Bohu a proti Cirkvi. A otvoriť hranice do západných krajín? To by im v ich zúboženej, ekonomicky slabej krajine nikto nezostal. To oni veľmi dobre vedeli. Ako by sme dnes žili, keby tu dodnes bol komunizmus. Môžeme porovnať dve krajiny toho istého národa: Južnú – demokratickú Kóreu a Severnú – komunistickú Kóreu.
Pre nás kresťanov má byť zásada: „Človek od Boha vzišiel a k Bohu smeruje. Boží Syn Ježiš Kristus prišiel na túto zem, aby nás všetkých vykúpil a priviedol do svojho nebeského Kráľovstva. Preto akákoľvek ideológia, nech by sa zdala akoukoľvek príťažlivou a dobrou, ak je namierená proti Bohu a proti Cirkvi nemôže byť dobrou a správnou, pretože ide proti samému človekovi, ktorý bol stvorený Bohom na Boží obraz. A takúto ideológiu nemôže veriaci človek prijímať a presadzovať.
Zastavme sa však pri poslednej päťročnici – posledných päť rokov. Tie boli a sú náročné, plné mnohých udalostí, väčšinou nie moc potešiteľných. Najskôr to bola pandémia. Ťažké obdobie. Mnohí sme prišli o svojich najbližších. Aj tu sa však prejavila nejednotnosť a rozdielnosť v názoroch na daný problém. A táto rozdielnosť je aj v názore na prebiehajúci už takmer trojročný konflikt Rusko-Ukrajinskej vojny. Problémom je, že na danú situáciu pozeráme očami politiky a nie očami kresťanov. Väčšinou sme zameraní protizápadne, a tak schvaľujeme počínanie Ruska. Lenže každá krajina chce mať svoju samostatnosť a nechce, aby im iní naďalej rozkazovali, ako to bolo na Ukrajine počas 70-ročnej nadvlády veľkého Sovietskeho zväzu. Chceli by sme aj my byť súčasťou bývalého Rakúsko-Uhorska? Zaiste nie. Boli by sme spokojní s 300 €, alebo aj nižším platom, aký je na Ukrajine? Zaiste nie. Doprajme našim východným susedom, aby sa aj oni mali lepšie. Nemám nič proti Rusku, aj u nich sú mnohí hlboko veriaci ľudia, väčšinou pravoslávnej viery, majú krásnu a bohatú kultúru, a taktiež si veľa vytrpeli, najmä počas Druhej svetovej vojne a tvrdého komunistického režimu, zvlášť za Stalinovského režimu, ale agresia Ruska, vedená ich prezidentom Putinom je neopodstatnená a nemôžeme ju schvaľovať.
Prežívame krásne vianočné sviatky Ježišovho narodenia. Zvlášť krásne je to pri štedrovečerných stoloch, keď sa rodina zíde pospolu, možno aj po dlhšom čase. V izbe je príjemne teplo, svetlo. Krásnu atmosféru prežívame aj v kostole pri polnočnej svätej omši, či taktiež teraz, na záver roka. Ale predstavme si, že mnohé ukrajinské rodiny slávili Vianoce zaodetí dekami, v zime, v tme, pri sviecach alebo petrolejových lampách, pretože následkom vojny nemajú ani kúrenie, ani elektrinu. Ich deti možno dostali pod stromček len skromný darček, alebo možno nič, pretože už nemajú rodičov a nemal im darček kto kúpiť. Zaslúžili si to? Zaslúžili si také detstvo? Sú vari vaše deti a vnúčatá lepšie ako oni? Tieto ukrajinské rodiny, väčšinou pravoslávne, sa ešte len budú stretať na polnočných svätých omšiach (pravoslávni slávia Vianoce 7. januára) a možno sa stretajú v chráme, v ktorom je v streche diera po bombardovaní. Je tam zima a zateká dovnútra voda. Zaslúžili si to? A čím si my zaslúžime, že prežívame Vianoce v pokoji a v mieri? Sme vari lepší ako oni? Ale v danej politickej situácii nič nemáme isté. To isté môže postihnúť aj nás. Samozrejme, neprajeme si to. Ale predstavme si prežívanie Vianoc v takýchto bojových podmienkach. Ako by nám padlo, keby sme utekali do neznáma, aby sme si zachránili život, ale tam by nás neprijímali? Nehľaďme na tieto udalosti očami politiky ale očami kresťanov. Svätý Martin rozťal svoj plášť a zaodel nahého žobráka a v noci videl vo sne Ježiša zaodetého jeho plášťom, ktorý mu ďakoval: „Ďakujem ti, Martin, že si ma zaodel. Nechcime, aby nám na konci čias Ježiš povedal: „Bol som to ja – v tom Ukrajincovi, ale ty si mi nepomohol!“
Nový americký prezident Donald Trump sľúbil, že ak vyhrá voľby, ukončí všetky vojny. Štátny sekretár Vatikánu kardinál Pietro Parolin, ktorý je po Svätom Otcovi druhým najväčším hierarchom Cirkvi a je veľmi dobrým diplomatom, sa veľmi pozastavil na takýmto prehnaným výrokom dnes už zvoleného prezidenta a vyjadril sa: „A vari má prezident nejaký čarovný prútik, ktorým by ukončil všetky vojny?“ a k tomu ešte kardinál dodáva: „K tomu je potrebná veľká pokora.“ Toľko z výroku kardinála Parolina. Koľko úsilia vynakladá Svätý Otec František na ukončenie všetkých vojnových konfliktov, koľko sa modlí a apeluje na predstaviteľov štátov o ukončenie vojen. Je vari nový americký prezident pokornejší ako Svätý Otec? To by som silne pochyboval.
Mnohí sa stavajú proti Západu, zvlášť proti USA, s odôvodnením, že všetko zlo prichádza odtiaľ. Iste, zvlášť mnoho nemorálneho je odtiaľ. Ale človek má slobodnú vôľu. Prečo sa potom rozhoduje vybrať si zlo. Kravička si pri pasení trávy vyberie len to, čo je prospeje. Zlé trávy obchádza. Myslím, že ako ľudia by sme mali byť rozumnejší ako tá kravička. Prečo si teda vyberáme zlo? Preto rodičia vychovávajte svoje deti tak, aby si vždy vedeli vybrať dobro. Nevyhovárajme sa na Západ. Máme apatiu voči USA, ale v čase hospodárskej krízy, pred sto rokmi, naši predkovia šli tam zarobiť peniaze, aby si mohli prilepšiť. Nešli za prácou do Ruska. Chudobné Kysuce, kde som bol kaplánom, sú posiate mnohými veľkými stavbami, ktoré by tam nestáli, keby ich predkovia nešli pracovať do USA, kde si dobre zarobili. Nebuďme voči ním teraz nevďační. Sme v EÚ. Iste, naša krajina je tam malým trpaslíkom a musíme čeliť mnohým veciam, zvlášť v oblasti morálky, ktoré nám Brusel chce nadiktovať. Ale čo? Vystúpiť z EÚ? To si tak môže dovoliť Britské kráľovstvo so svojou silnou menou. Na druhej strane zasa vidíme na mnohých miestach tabule s nápisom: „Daný projekt bol podporovaný z financií EÚ.“ Koľké veci by sme nemali, keby sme v EÚ neboli. Naše Slovensko je v srdci Európy. Patríme do nej, preto nevylučujme sa z nej. Aj zakladatelia Európskej únie mali jasný cieľ zjednotenia európskych národov, aj keď s poľutovaním musíme konštatovať, že podľa ich vízie sa to dnes neuskutočňuje, pretože sa z Európy vytráca práve kresťanský prvok. No ani to nie je dôvod vystupovania z nej.
No pardoxom je, že nadávame na USA a na celý Západ, avšak vaše deti – synovia, dcéry, vnúčatá idú pracovať do týchto krajín. Nepočul som, žeby niekto si šiel zarobiť do Ruska. Pošlete ich so slovami: „Maj sa synček, dcérka lepšie ako my. Zarob si veľa peňazí. Užívaj si blahobyt. Že stratíš vieru? Čo tam na tom, však v starobe to dobehneš. My sa budeme modliť aj za teba.“ A tak vytvárame zo svojich potomkov kresťanských pohanov, ktorí síce majú sviatosti, ale prakticky sú už veľmi vzdialení od Cirkvi. Aby tomu tak nebolo, veď pokiaľ sme na tejto zemi ešte vždy môžeme robiť nápravu, modlime sa a dávajme dobrý príkladný kresťanský život mladej generácii, o ktorej svätý pápež Ján Pavol II. pri vstupe do nového tisícročia vyhlásil: „Oni sú budúcnosťou sveta i Cirkvi tohto nového tisícročia“ Sú to súčasné deti a mladí, ktorí teraz budú prežívať svoj prvý jubilejný rok. Sprevádzajme ich svojimi modlitbami, aby si oni svojim kresťanským životom vytvárali svoju budúcnosť krajšiu a lepšiu. K tomu nech nám dobrý Pán Boh všetkým pomáha!