Vianočná omša v noci (ľudovo zvaná polnočná)
Je niečo po dvanástej hodine v noci a my sme sa tu zišli, v Dome nášho Nebeského Otca. Väčšinou v takomto čase už odpočívame po dennej námahe, aby sme opäť nabrali síl do ďalšieho dňa. Prečo tomu tak nie je teraz? Prečo sme nezostali odpočívať aj dnes, ale prišli sme sem do tohto kostolíka v túto nočnú hodinu? Azda by ste mi všetci odpovedali. Nemôžeme spať. Nedá sa nám spať, pretože v srdci nám prekypuje veľká radosť. Radosť nad narodením malého betlehemského dieťatka. No dobre, mohli by sme oponovať. Ale na svete sa každú chvíľku narodí toľko detí, ktorých narodenie si vôbec nepripomíname. Prečo práve betlehemské dieťa, ktoré je nám miestne i časovo tak vzdialené? Prečo oslavujeme jeho narodenie?
A tu sa dostávame na základ toho, prečo sme sa tu dnes zišli. Pretože to Dieťa, ktoré sa vtedy narodilo v tej betlehemskej noci nebol nik iný, ako Boží Syn. Ten, ktorého vyvolený izraelský národ tak túžobne očakával. Azda by sme v tejto chvíli povedali: „No dobre. Tak už je všetko o-key, všetko je na mieste, všetko je v poriadku. Židia majú svojho Mesiáša – kráľa, ktorého proroci predpovedali a izraelský ľud toľko rokov očakával.
Ale v tej noci to tak nebolo. Mesiáš prichádza nepoznaný, neprijímaný Betlehemčanmi, prenasledovaný kráľom Herodesom, až do takej miery, že sa stáva emigrantom v ďalekej egyptskej krajine. Prečo? Pretože vtedajší Židia očakávali takého Mesiáša, ktorý príde vo výzbroji, na koni a vydobyje pre Izrael slobodu od nenávidených Rimanov a zriadi vládu nad inými národmi. A tu zatiaľ prichádza na svet dieťa. Malé bezbranné dieťa, ktoré sa okrem toho ešte narodí v chudobnej betlehemskej maštali. Toto že by mal byť ten novonarodený židovský kráľ? Nie! To určite nemôže byť on! Bolo nad sily vtedajšej smotánky izraelského národa – farizejov a zákonníkov, aby v malom bezbrannom dieťati videli očakávaného Mesiáša, a tobôž ešte svojho Kráľa.
Ale nebolo nemožné spoznať ho tým, ktorí sa mu otvorili, ktorí mu otvorili svoje srdcia. Boli to chudobní betlehemskí pastieri, ktorí aj vtedy na poliach pásli svoje stáda ovečiek. Boli to traja králi – mudrci z Východu, ktorí v jasnej hviezde spoznali narodenie nového kráľa. Nebolo nemožné ho spoznať všetkým ľuďom dobrej vôle, pretože títo ľudia nespoznávali Ježiša svojim rozumom, svojou učenosťou, svojim mudrovaním, ale tým, že sa mu otvorili. Že mu otvorili svoje srdcia.
A to, že sme sa tu v túto nočnú hodinu zišli, je dôkazom toho, že i my sme otvorili Ježišovi svoje srdcia. A toto otvorenie sme najdokonalejšie previedli vo svätej spovedi, ktorú sme si pred týmito sviatkami vykonali. A dúfam, že sme si ju vykonali všetci. Takto sme si v duši pripravili opravdivú radosť a pokoj. Ale aby táto radosť a pokoj boli v našom živote čím častejšie, vykonávajme si toto zmierenie s Bohom viackrát v roku. To je adresované zvlášť pre vás -muži a mládenci. Pretože Ježiš sa nenarodil len pre detičky, ženičky a babičky, ale aj pre mužov a mládencov.
V dnešnom svete je však tej radosti a pokoja tak málo. A to preto, lebo ľudstvo ešte stále neprijalo Ježiša Krista – jeho narodenie, jeho príchod na tento svet. A preto vo svete ešte stále vládne strach a neistota. Ale keby sme všetci dokázali prijať Ježiša Krista, strach by úplne zanikol. Pretože Ježiš Kristus nie je pôvodcom strachu. Práve naopak. On sám prišiel na túto zem ako dieťa. Bojí sa vari niekto dieťaťa? A pastierov anjeli upokojujú: Nebojte sa! – naopak – Radujte sa! Pretože prišla tak dlho očakávaná chvíľa oslobodenia. Nie spod nadvlády cudzích národov, ale oslobodenia sa od hriechu. A preto táto naša radosť je opravdivá a zaslúžená. A my všetci túto radosť rozdávajme každému, s kým sa stretneme – dospelí na pracoviskách, deti v školách, v obchodoch, na uliciach. Tak sa nám podarí touto radosťou objať celú našu zem. Potom dokážeme všade vytvoriť pokoj. Nie taký, ako dáva svet, ale pokoj Kristov. Pokoj bez rozdielu stavu, náboženstva, národnosti. Pokoj medzi všetkými – či je katolík alebo evanjelik, či veriaci alebo neveriaci, či Slovák alebo Maďar, či bohatý alebo chudobný.
Bolo pred polnočnou svätou omšou. Ľudia sa náhlili do kostola. Opačným smerom šiel starý pán Boislevent. Bol to miestny horár. Bol čudák, samotár, starý mládenec. Do kostola nechodil. Ani na polnočnú. „Kde ide v túto presvätú noc?“ – šepkali si ľudia. Z druhej strany dediny, taktiež smerom od kostola stretali ľudia starú Blankovú. Bola to chudobná vdova, ktorá sa starala o svoju vnučku – sirotu. Ľudia sa taktiež čudovali a pýtali sami seba: „Kde tá stará babka ide, namiesto toho, aby sa starala o svoju vnučku?“ Tá bola práve vtedy chorá. Ľudia sa poschádzali do kostola a polnočná svätá omša začala.
Medzitým sa pán Boislevent usadil na pni v lese a čakal na obeť, na toho, kto mu chodí kradnúť drevo. Nečakal dlho, keď neďaleko zašuchotalo. Vyskočil, skríkol a chytil svoju obeť. Bola to stará Blanková. „Už vás mám. Už vy mi nebudete chodiť kradnúť drevo.“ – kričal na babku. „Ale veď ja len odlomené halúzky zbieram, nie zdravé drevo. Mám chorú vnučku, aby sa zohriala.“ – bránila sa babka Blanková. „To mňa nezaujíma. Drevo je moje a vy kradnete. Zajtra vás udám úradom.“ – s týmito slovami rozhnevaný horár odchádzal. Stará Blanková padla na kolená, zalomila ruky a riekla: „Tento človek asi nikdy nepocítil vo svojom živote zimu.“
Pán Boislevent vkročil do svojej horárne. Ale čo to? Akosi sa zapotácal a zostala mu veľká zima. Preto zobudil sluhu a kázal mu, aby silno zakúril v peci, pretože mu je veľká zima. Potom zaľahol do postele a kázal sluhovi, aby naložil na neho všetky kožuchy, čo v dome má. No ani rozžeravená pec a množstvo kožuchov na posteli mu neprinieslo teplo. Odrazu vstal, teplo sa obliekol a vyšiel von. Vonku stretol jednu pani: „Kde býva stará Blanková?“ – spýtal sa. „Tam vzadu za dedinou na vŕšku“ – odpovedala dotyčná a potom si pre seba povedala: „Boháčisko jeden, nevie kde bývajú chudobní ľudia.“ Pán Boislevent zaklopal na dvere starej Blankovej. Tá otvorila a všetci sa triasli – pán Boislevent od zimy, stará Blanková od strachu a vnučka na posteli aj od zimy, aj od strachu. „Ja som vám drevo nechala v hore, nevzala som vám ho.“ – bránila sa babka Blanková. „Neprišiel som po drevo, pani Blanková. Prišiel som vás odprosiť.“ – začal horár. „Vy boháč mňa chudobnú odprosovať? To sa nerobieva!“ – čudovala sa stará Blanková. „Áno, pani Blanková, prišiel som vás poprosiť, aby ste sňala zo mňa počarovanie, ktorým ste ma uriekli.“ – vyjachtal horár. „Ja som vám nepočarovala. Také niečo neviem, ani by som také nič nerobila.“ – odpovedala prekvapená Blanková. Vtom horára čosi napadlo. Vstal a odišiel do horárne. Vzburcoval všetkých sluhov a nakázal im, aby vzali koláče slaninu i klobásu, taktiež dobré červené víno, k tomu ešte deky a kožuchy a všetko to zaniesli starej Blankovej. Sluhovia najskôr nechápavo pozerali po sebe, potom po svojom pánovi, ale napokon s ochotou išli splniť jeho rozkaz. Potom pán Boislevent sadol za stôl a napísal zákazku na plnú fúru dreva pre pani Blankovú a ďalší list bol adresovaný miestnemu lekárovi, aby prišiel k chorej vnučke pani Blankovej a to všetko na jeho trovy. Konečne po všetkých týchto úkonoch cítil po celom svojom tele hrejivý pocit. Teplo lásky ho zohrialo.
A keď na Božie narodenie tma zaľahla po celej dedine, starý pán Boislevent sa po tichu zakrádal ku fare, aby sa po mnohých-mnohých rokoch vyspovedal.
Ak v takejto pravej radosti a s pokojom v srdci dokážeme prežiť tento posvätný čas, potom aj nás zaleje opravdivý pocit tepla. Potom sa pre nás Vianoce stanú nielen nejakými sviatkami zimy, radosti a pokoja, tak ako ich mnohí len takýmto spôsobom prežívajú, ale stanú sa opravdivou oslavou narodenia Ježiša Krista.
A toto by som vám všetkým chcel popriať v túto posvätnú noc. Žime takýmto životom, alebo aspoň snažme sa žiť takýmto životom. Aby potom, keď si nás Ježiš povolá do svojho Nebeského kráľovstva, mohli sme aj my, spolu s anjelmi spievať to ich slávnostné glória: Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!