Vianočná omša na úsvite (ľudovo zvaná pastierská)
Keď sme dnes zavčas ráno prichádzali do tohto kostolíka, zaiste sme si spomenuli na pastierov, ktorí sa ponáhľali do maštaľky pokloniť sa svojmu kráľovi, tak ako im to oznámili anjeli.
Príchod tak túžobne očakávaného Mesiáša bol však úplne iný ako sa očakávalo, najmä ako ho očakávali vtedajší predstavitelia izraelského národa. Ježiš prišiel na svet nečakane, nikým nepoznaný, aspoň nie vtedajšou verejnosťou. Neboli pripravené žiadne slávnostné fanfáry, žiadne uvítacie ceremónie. Naopak, pre toľko rokov očakávaného Mesiáša nebolo v Betleheme miesto. Ježiš sa musel narodiť v maštali. Ale tú maštaľ, to si nepredstavujme nejakú idylickú chatku, akú si zvykneme stavať v našich horách, ani model maštaľky, aký zvykneme mávať v našich betlehemoch – čistý, úhľadný. Nie! To bola pravá maštaľ – nečistá, nehygienická, s volmi a oslami a so všetkým príslušenstvom, aké k maštali patrí. Takú, akú sme v dedinách, v našich gazdovstvách poznali. A do tejto biedy musel prísť a v tejto špine sa narodiť On – Ježiš. Rozum sa nám zastavuje nad touto skutočnosťou. Ale aj týmto nám chcel Ježiš naznačiť, že On – Boh, ten najčistejší, najsvätejší zostúpil z neba na zem, na zem plnú bahna a blata ľudskej zloby a nenávisti. Boh sa stal človekom a z nebeskej slávy zostúpil do špiny zeme.
My dnes možno krútime hlavou: „Mali tí Betlehemčania rozum? Neprijať očakávaného Mesiáša? A ak v ňom aj nespoznali Mesiáša, mali srdce nechať matku čakajúcu pôrod len tak?“ Ale neodsudzujme ich! Pomyslime si, ako by sme sa zachovali my, keby nám v nočnú hodinu zabúchali na dvere dvaja neznámi ľudia, žiadajúci nocľah a to ešte s možnosťou pôrodu vo vašom dome. Koľko výhovoriek by sa našlo, len aby sme sa čím skôr zbavili nepríjemnej návštevy. No nemohli by sme sa brániť ani argumentom: „My nie sme Betlehemčania a nežili sme v tej dobe, kedy sa táto udalosť stala. My by sme Ježiša prijali.“ Ani miestna, ani časová vzdialenosť nás od tohto neuchráni. Pretože každé sprotivenie sa Bohu, každý náš hriech je odmietnutie Ježiša – neprijatie ho do našich sŕdc.
Ale všimnime si teraz tých, ktorí Ježišovi otvorili svoje srdcia. Neboli to tí nábožensky založení farizeji, ani v Písme zbehlí zákonníci. Ale boli to tí obyčajní jednoduchí betlehemskí pastieri, ktorí aj vtedy pásli na poliach svoje ovečky. Ale opäť si nepredstavujme, že to boli milučkí pastieri, akých máme znázornených figúrkami v našich betlehemoch. Nie! To boli drsní muži, ošľahaní prírodou, možno nevyberaných slov, ktorí snáď už dávno nedodržiavali Zákon. Ale boli to ľudia úprimného srdca, s nefalšovanými úmyslami. A títo dokázali Ježiša prijať – uveriť mu, že to je ten, ktorého čakali. Im, ako prvým, anjel zvestoval túto radostnú správu.
V krásnom horskom prostredí rakúskych Álp žil v malej dedinke starý mládenec Martin. Po smrti svojich rodičov zostal sám. Nezaložil si rodinu. Žil ako samotár. Pre mnohých bol čudákom, ale viacerí ľudia ho mali radi pre jeho dobrosrdečnú povahu. Pre jeho robustnú postavu a nemotornú chôdzu ho všetci volali medveď Martin. Martin mal jednu veľkú záľubu. Mal verklík, na ktorom vyhrával rôzne piesne, zvlášť vianočné koledy. Ľudia ho s úľubou počúvali. Tento verklík bol veľmi vzácny. Bol starožitnosťou, ktorý mal Martin po svojich predkoch.
Raz prišiel z mesta za Martinom urodzený zámožný pán, zberateľ starožitností, ktorý sa dozvedel o Martinovom verklíku a chcel ho od Martina kúpiť. Martin však za žiadnu cenu, toto vzácne dedičstvo po svojich predkoch, nechcel predať, hoci pán mu ponúkal oveľa viac, ako mal verklík hodnotu. Pán preto odišiel naprázdno, no nechal Martinovi adresu, keby si to predsa len rozmyslel.
V jednu zimu, pred vianočnými sviatkami, prechádzal Martin uličkami, aby svojimi koledami začal obšťastňovať ľudí. Vtom v jednej malej uličke počul plač. Bol to plač chudobnej matky – vdovy, ktorá mala chorú dcéru. Na jej vyliečenie bola potrebná operácia, ktorá však stála 50 šilingov a chudobná žena nemala odkiaľ zohnať peniaze. Dobrosrdečnému Martinovi bolo veľmi ľúto tejto úbohej ženy, no nevedel, ako jej pomôcť. Sám žil veľmi chudobne. Vtom ho čosi napadlo. V meste vyhľadal bohatého pána, ktorý chcel kúpiť jeho verklík a ponúkal mu ho za 50 šilingov. Pán sa prekvapil: „Žeby už aj tento starý dobráčisko sa nechal zlákať mamonou peňazí?“ Chcel preto Martina vyskúšať a povedal mu: „Nástroj má väčšiu hodnotu. Dám vám zaň 100 šilingov.“ S tým však Martin nesúhlasil: „Chcem 50 šilingov. Ani menej, ani viac.“ To bolo pánovi ešte viac čudnejšie. Keď sa však dozvedel príčinu predaja nástroja, tlačili sa mu do očí slzy. Pán dal Martinovi 50 šilingov s tým, že si môže verklík nechať a obšťastňovať ľudí svojimi pesničkami. Martin zasa nechal v závete, že po jeho smrti si môže pán prísť pre verklík, pretože aj tak by už ho nemal komu zanechať. Za získané peniaze sa vykonala operácia, ktorá pomohla dievčaťu k uzdraveniu. Nikdy nehral medveď Martin radostnejšie vianočné koledy ako práve v tie vianočné sviatky, kedy mohol pomôcť chudobnej matke – vdove a jej chorej dcére.
Nuž, všimnime si dnes, že aj Ježiš si vyberal ľudí jednoduchých a úprimných a nie tých, ktorí síce navonok figurovali ako spravodliví, ale vo vnútri to tak nebolo. A preto veľká radosť obklopuje i naše srdcia, že i nám sa dáva poznať, že i nám dáva poznať svoju radostnú zvesť. Mnohým mocným tohto sveta sa nezjavil a nám jednoduchým ľuďom, roztrúseným po slovenských dedinkách, osadách, lazoch a kopaniciach sa dáva spoznať. A to nie pre naše spravodlivé skutky, tak ako nám to opisuje dnešné druhé čítanie, ale pre svoje veľké milosrdenstvo.
Či nemáme preto príčinu oslavovať ho i v toto skoré ráno za to, že i my patríme medzi tých, pre ktorých sa Ježiš dal poznať? Ak sme spoznali v malom betlehemskom Dieťati toho, ktorý vládne z jasiel, vykročme, vlastne bežme, spolu s pastiermi, aby sme sa mu prišli pokloniť a potešiť z príchodu Dobrého pastiera, ktorý prišiel, aby nás – svoje ovečky priviedol až k vytúženému cieľu v nebi.