Zelený štvrtok – Pamiatka Pánovej večere
Zišli sme sa tu dnes v Božom chráme na svätej omši, aby sme tak, ako inokedy boli účastní na obeti, ktorú za nás podstúpil Ježiš Kristus na kríži a aby sme boli účastní na hostine, na ktorú nás všetkých pozýva. Schádzame sa tu, pri Pánovom oltári, počas celého roka, no dnes si zvlášť pripomíname toto veľké tajomstvo a tento veľký dar, ktorý nám On zanechal.
Veď práve v dnešný deň zhromaždil Ježiš pred svojim umučením svojich apoštolov vo večeradle a tam lámal chlieb a rozdával im ho a podobne im dával aj víno a pritom hovoril: „Vezmite a jedzte, vezmite a pite, pretože toto je moje telo, toto je moja krv, ktorá sa obetuje a vylieva za vás.“
Bolo to sprítomnenie jeho obety, ktorú o niekoľko hodín po tomto úkone priniesol za nás všetkých na kríži. Túto poslednú večeru slávil Ježiš so svojimi učeníkmi v predvečer Veľkej noci. Tej noci, ktorú Židia slávili ako vyslobodenie spod jarma egyptského otroctva, keď sa totiž tisícky Židov pohlo z Egypta a putovalo cez púšť Sinaj do zasľúbenej zeme. Vtedy Boh cez Mojžiša nariadil, aby každá izraelská rodina zabila jednoročného baránka a jeho krvou potrela veraje svojho domu. Táto krv bola znamením záchrany, pretože anjel smrti prechádzal cez krajinu a zabíjal všetko prvorodené, kde veraje dverí neboli označené baránkovou krvou. A tak, ako krv baránka bola záchranou pre Židov, tak pre nás všetkých je záchranou Kristova krv, vyliata na kríži.
Pri tejto poslednej večeri však Ježiš vyzval svojich apoštolov: „Toto robte na moju pamiatku!“ A tak od tej chvíle sa táto nekrvavá obeta Krista Pána denno-denne slávi na našich oltároch vo všetkých kostoloch sveta. Od tejto chvíle sa nám Ježiš necháva vo veľkom tajomstve malej bielej hostie.
Áno, Eucharistia založená Ježišom Kristom práve dnes, na Zelený štvrtok Pánovej večere, to je obeta Ježiša Krista, ktorú kňaz sprítomňuje nekrvavým spôsobom na oltári. Eucharistia, to je zhromaždenie pri Pánovom stole. Eucharistia je ďalej hostina, na ktorú nás Pán pozýva, aby sme prijímali jeho samého. Napokon Eucharistia to je prebývanie Ježiša Krista v našich svätostánkoch.
A teraz mi povedzte, či nám Ježiš mohol zanechať niečo krajšie ako to, že sa nám aj po svojom nanebovstúpení nechal vo svätej hostii a to až do konca časov. Veď v Eucharistii nám Ježiš zanechal ten najkrajší a najosožnejší dar, aký nám mohol zanechať. Veď v tejto bielej hostii dostávame my – veriaci katolíci posilu pre náš pozemský život a raz aj posilu na ceste do večnosti.
A že je Eucharistia naozaj posilou, o tom nám svedčia mnohé udalosti z dejín dávnych, ale i blízkych. Jednou z nich je aj udalosť, ktorá sa stala v roku 1950 v sústreďovacom tábore vo Valdiciach. Mladý muž, odsúdený za svoje náboženské presvedčenie, bol už kvôli tvrdému šikanovaniu psychicky úplne na dne. Myslel si, že to už ďalej nevydrží. Ale práve v tom čase sa do tábora začala dostávať Eucharistia – hostia, skrytá v rôznych predmetoch. Len niekoľko väzňov vedelo o týchto zásielkách. Medzi nich patril i tento mladý muž. A od tej chvíle, kedy začal prijímať Kristovo telo, začal sa jeho život meniť. Miesto skleslej nálady a psychického poklesku nastal v jeho živote pokoj, radosť a vyrovnanie. Často ho jeho spoluväzni počuli, ako si pospevuje, a to i napriek tomu, že tvrdý život pokračoval ďalej.
Vidíte, akú veľkú silu má v sebe Eucharistia. A my slabí, hriešni ľudia túto posilu na pozemskej púti potrebujeme. Prijímajme ju preto s radosťou, túžme po nej, aby sa i nám raz stala vstupenkou do Nebeského kráľovstva.
Veľký piatok – Utrpenie a smrť Pána Ježiša
„Ach kríž svätý, ty strom vzácny“ – spievame v jednej z pôstnych piesní. A ako ďalej sa v tejto piesni pokračuje – „sladký nesieš plod prekrásny.“
Áno, spomedzi všetkých stromov, ktoré nás osviežujú svojimi plodmi je jeden, ktorý má najväčšiu hodnotu pre všetkých nás – pre celé ľudstvo. Je ním kríž. Je najvzácnejším stromom, lebo na jeho ramenách visí ten najvzácnejší plod – Bohočlovek Ježiš Kristus, ktorý obetoval svoj život a vylial svoju krv za nás.
A práve dnes si pripomíname tento deň, keď Ježiš zomrel za nás na kríži. Je to smutný deň? Ani nie. Oveľa smutnejší bol deň, keď prví ľudia v raji poprvýkrát podľahli hriechu. Veď práve pre ten deň musel Ježiš Kristus prísť na tento svet a zomrieť potupnou bolestnou smrťou. A preto oveľa smutnejšie sú tie dni, kedy urazíme nášho Pána svojimi hriechmi. Ježiš sám hovorí ženám, ktoré stretol počas svojej krížovej cesty: „Neplačte nado mnou, ale sami nad sebou a nad svojimi deťmi.“ Teda viac máme oplakávať svoje hriechy, ako Ježišovo umučenie, pretože práve naše hriechy ho priviedli na kríž.
Tu by sa nám ale chcelo povedať: „Ale veď my za nič nemôžeme, my sme vtedy nehrešili, pretože sme ešte nežili.“ Nie, takto nemôžeme zmýšľať. Tu musíme upustiť od akejkoľvek časovej súvislosti. Ježiš zomrel aj za nás. Aj za tie hriechy, ktoré sme ešte nespáchali. Aj za hriechy ľudí, ktorí ešte nežijú. Zomrel za hriechy celého sveta.
A preto, ako sa na dobrých kresťanov patrí, stíšme dnes svoje vnútro, vhĺbme sa do seba a zamyslime sa nad našim uplynulým životom. Nad všetkým tým, čím sme obrazili nášho dobrotivého Pána Ježiša. Každý náš hriech, každá naša neprávosť bol nový úder po hlavičke klinca, ktorý prerážal Ježišovi ruky a nohy. Prosme Pána o odpustenie, že sme takýmto spôsobom i my dopomohli k jeho smrti na kríži. A zároveň mu poďakujme, za jeho veľkú lásku, ktorú nám týmto činom preukázal.
Preto poďme, pristúpme ku krížu a pokloňme sa nášmu Spasiteľovi za to, že nám svojou smrťou otvoril cestu do večného života.