Veľkonočná vigília
Po niekoľkých týždňoch pôstneho obdobia, kedy sme sa viac ako inokedy uzobrali do seba v tichu a mlčaní, dnes zaznela salva, ktorá bola výraznejšia a najmä trvácejšia, ako salva Aurory spred viac ako sto rokov v Leningrade v roku 1917.
Tou salvou bolo svedectvo prázdneho hrobu, ktoré našli nábožné ženy v nedeľné ráno, ktoré išli pomazať Ježišovo telo, ako bolo u Židov zvykom. Ježiš, ktorého pred troma dňami pochovali, v hrobe nie je. Ale kde je? Odpoveď dávajú poslovia z neba – anjeli: „Niet ho tu, lebo vstal , ako povedal.“ (Mt 28,6)
Schádzame sa tu, aby sme oslávili najväčší a najmä najdôležitejší deň liturgického roka. Ježiš Kristus vstal zmŕtvych. V tejto chvíli sa nám otvára nebo. Ježišovo zmŕtvychvstanie je záchranou pre náš večný život. Nastáva najdôležitejší úsek dejín spásy. Tých dejín, ktoré majú svoj počiatok pri stvorení sveta. Dejiny ľudstva však začínajú tragicky. Neposlušnosťou prvých ľudí – našich prarodičov Adama a Evy strácame večný život. Prví ľudia sú vyhnaní z raja, ale Božia milosť je veľká. Boh si povoláva za svojho služobníka spravodlivého Abraháma, ktorému rozmnoží a požehná pokolenie. Abrahám obstojí v skúške, ktorú na neho zosiela Boh. Tou skúškou je najťažšia obeta, ktorú má Abrahám priniesť – obeta vlastného syna Izáka. Z tohto ľudu si Boh vyberá izraelský národ, s ktorým uzavrie zmluvu. Izrael sa tak stáva Božím ľudom. Ale tento jeho ľud trpí už viac rokov v otroctve egyptského faraóna. Boh vak nenechá svoj ľud v tomto nešťastí. Pod vedením spravodlivého Mojžiša vyvádza svoj ľud z egyptského otroctva a privádza ho cez Sinajskú púšť do prisľúbenej zeme Kanaán.
Tento východ z egyptskej krajiny si od tej chvíle začali Židia pripomínať a oslavovať ako svoj najväčší sviatok – svoju veľkonočnú Paschu.
Pretože v predvečer odchodu z Egypta Boh prostredníctvom Mojžiša nariadil, aby každá izraelská rodina jedla veľkonočného baránka a jeho krvou potrela veraje svojich dverí. Takéto dvere, označené baránkovou krvou, boli znamením, že daná rodina si ctí Boha – Jahveho, a tak bola zachránená od smrti svojho prvorodeného. Boh totiž v tú noc ničil všetko prvorodené, kde dvere verají neboli označené baránkovou krvou.
V tento deň boli taktiež Izraeliti zázračne zachránení z rúk egyptského vojska. Faraón totiž oľutoval, že si pustil lacnú pracovnú silu a začal Izraelitov prenasledovať. Ale Boh sa postaral o svoj ľud. Všetci Izraeliti prešli suchou nohou po mori, ale na Egypťanov sa vody vrátili a more ich prikrylo.
A tak táto židovská veľká noc – Pascha, sa stala predobrazom našej kresťanskej veľkej noci. Pretože ako krv baránka bola záchranou pre vtedajších Židov, tak pre nás kresťanov je záchranou Kristova krv, vyliata na kríži. A ako prechod cez Červené more bol záchranou pre Židov, pre nás je záchranou Kristov prázdny hrob.
Pretože prišla plnosť časov, keď Boh poslal na svet svojho Syna narodeného zo ženy – panny. Tieto udalosti sme si pripomenuli a oslávili vo vianočných sviatkoch. A tento Ježiš, ktorý nás tri roky učil svoju náuku, najmä náuku o láske, ukázal nám praktický príklad tejto veľkej lásky, keď položil svoj život za nás na kríži. Tak bola odstránená vina, ktorú zapríčinili v raji Adam a Eva.
Ale to najdôležitejšie je, že Ježišova smrť sa odlišovala od iných smrtí. Ježiš v hrobe nezostáva, na tretí deň zmŕtvychvstáva. Ježiš touto svojou smrťou vlastne premohol smrť, a tým nám daroval život. Hoci smrť, tak ako ju my poznáme – tá prirodzená, pozemská smrť zostáva naďalej, predsa môžeme povedať, že táto smrť je od tejto chvíle vlastne len prechodom z časnosti do večnosti.
A od tohto času sa táto radostná správa, že Kristus vstal zmŕtvych šíri po celom svete a nemôžu ju zastaviť nijaké mocnosti, ani prerásť žiadne filozofické sústavy. Táto správa je realitou stále aktuálnou.
Na jednom stretnutí pravoslávnych kňazov s nemeckými teológmi, istý nemecký teológ svojmu ruskému kolegovi s poľutovaním oznámil, že žiaľ, po rusky pozná len jednu vetu: „Christos voskresej – Kristus vstal zmŕtvych.“ Pravoslávny kňaz však poznamenal, že vie toho po rusky až veľmi veľa, pretože v tejto vete je spomenuté všetko a je veľmi dôležitá: „Kristus vstal zmŕtvych – Kristus žije.“
Radosť zo života je veľká. Poznáme radosť matky, keď sa jej narodí zdravé dieťa, radosť nad šťastlivo vykonanou operáciou. Poznáme radosť matiek a žien, keď sa im vrátili z vojny synovia a muži živí a zdraví.
Spisovateľ Čingiz Ajtamtov v knihe Materinské pole rozpráva o živote ľudí počas vojny. Do vojny nastúpil aj mladý Kasym. Dlho však o ňom neprichádzala žiadna správa. Jeho matka i žena strácali nádej a mysleli si, že už nežije. Až raz došiel od Kasyma list. Keď ho Kasymova matka dostala, rozbehla sa na pole, kde pracovala Kasymova manželka Aliman. Už zdiaľky kričala: „Radostná správa, radostná správa.“ Aliman sa hneď rozbehla v ústrety svokre: „Mama, nech sú požehnané tvoje slová.“ Chytila list a čítala. Od veľkej radosti sa zmohla len na slová: „Žije, žije.“ V týchto slovách však bolo zahrnuté všetko.
Túto radosť zaiste prežívali i ženy, keď vyšli z hrobu. Správa, že Ježiš vstal zmŕtvych, že Ježiš žije, ich naplnila radosťou i nádejou. Nádejou na nové časy s Ježišom Kristom. Túto radostnú zvesť im už nikto nemohol vyvrátiť.
A nám tiež už nikto nesmie vziať túto radostnú správu. Ježiš žije a žije pre nás. Vstal zmŕtvych, aby sme aj my raz mohli vstať k večnému životu. „Veď vieme, že Kristus vzkriesený zmŕtvych už viac neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije v Bohu. A my všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi , v jeho smrť sme boli pokrstení. Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou , aj my žili novým životom.“ ( Rim. 6, 9-10; 6, 3-4) Takto nám to predkladá apoštol sv. Pavol.
A pre nás kresťanov má byť táto veľkonočná správa radosťou po celý život. A túto radostnú šírme ďalej. Aj tým, ktorí ju ešte nepoznajú. Nech ju poznajú všetci ľudia na všetkých kontinentoch našej planéty, tak ako to spievame v jednej z mládežníckych veľkonočných piesní: „Ježiš žije, všetci ľudia nech to vedia, Ježiš žije.“