Sviatok svätého Štefana, diakona – prvého mučeníka
Sme po radostných vianočných udalostiach narodenia Ježiša Krista a hneď druhý deň nám Cirkev predkladá slávenie sviatku človeka, ktorý ako prvý položil život za Krista, za jeho náuku, za pravdu, ktorú prišiel hlásať. Je ním diakon svätý Štefan – prvý mučeník Kristovej Cirkvi.
Svätý Štefan pochádzal pravdepodobne z Grécka a bol jedným z prvých siedmich diakonov rímskej cirkvi. Táto služba bola ustanovená apoštolmi na obsluhovanie vdov, chorých a opustených. Práve vtedy vznikol tento prvý stupeň vysviacky – diakonát, ktorý sa v Cirkvi zachoval doteraz.
Svätý Štefan si vykonával túto službu veľmi zodpovedne a horlil za Ježišovu náuku. To sa nepáčilo mnohým vtedajším Židom, ktorí ho obvinili, že porušuje Mojžišov zákon. Pustili sa s ním do debaty, ale v teologických dišputách nemohli odolať jeho múdrosti, ktorá pochádzala z Ducha Svätého. Z toho vidíme, akým vnútorným duchovným životom svätý Štefan žil. Keď nepriatelia nezmohli nič svojou učenosťou, použili svoju silu. A toto sa nespočetnekrát opakovalo v dejinách Cirkvi. Keď ju nemohli premôcť slovami, používali silu. Ale ani toto sa im nepodarilo, tak ako sa im nepodarilo zlomiť Štefana. Práve naopak: „Krv mučeníkov sa stáva semenom nových kresťanov.“ – vyriekol už v dobe cirkevných otcov starokresťanský spisovateľ Tertulián. Tak tomu bolo aj pri smrti svätého Štefana. Tí čo kameňovali Štefana, odložili si svoje plášte pri mladíkovi menom Šavol. Aj on schvaľoval ich počínanie, nemohol sa však priamo zúčastniť na kameňovaní, pretože bol ešte mladý. Svojim súhlasom však mal taktiež podiel na jeho vražde, takže keď vyrástol, z horlivosti za Mojžišov zákon začal aj on prenasledovať kresťanov. Ale nie nadlho. Len potiaľ, dokiaľ ho milosť Božia nezasiahla natoľko, že sa stáva najväčším misionárom a apoštolom národov.
Ale všimnime si nášho dnešného svätca. Jeho pevný charakter a odhodlanosť nasledovať Ježiša i za cenu svojho života. Veď on dal vlastne vzor pre všetkých ďalších mučeníkov. A všimnime si aj jeho mučiteľov, ktorí len z iného náboženského názoru sa dokážu postaviť proti svojmu bývalému priateľovi. Veď bol to ich rovesník, možno spolužiak, s ktorým sa v detstve hrávali, stretávali a debatovali.
No Štefanov vzťah sa k bývalým priateľom ani po takomto čine nezmenil. Štefan pri mučení prosí Ježiša za seba i za vrahov: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha. Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ (Sk 7, 59 – 60) Či Štefan presne nekopíroval svojho Majstra zomierajúceho na kríži?: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23, 46) „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 34) Tak Štefan začína veľkú éru mučeníkov Cirkvi pre Krista, ktorých bolo a bude až do konca čias nesmierne množstvo, no práve krv mučeníkov ešte väčšmi posilňuje Kristovu Cirkev.
Štefan je pre nás všetkých vzorom najmä veľkej odpúšťajúcej lásky. V poslednej svojej hodine, podobne ako Ježiš na kríži, odpúšťa svojim vrahom a odpúšťa im úplne. Nie sedem raz, ale sedemdesiatsedem raz – teda stále. Tak nás všetkých poúča Ježiš.
Povieme si však, keď to odpúšťanie je tak ťažké! Áno. Z prirodzeného pohľadu je to ťažké. Veď nemáme srdce zo skaly a každá krivda spáchaná od iných na nás nám bodá srdce. No my práve musíme premáhať seba, to čo je v nás prirodzené, aby sme dokázali naberať to, čo je duchovné a božské.
Nuž prosme dobrého Boha o to, aby sme i my mali ducha odpúšťajúcej lásky, tak ako nám to ukázal Ježiš na kríži, tak ako ju mal pri svojom umučení aj diakon svätý Štefan.