Pandémia Covi 19
(Homília na Starý rok 2020 ku vyjadreniu náročného roku pandémie)
Možno si pamätáte, ako som sa presne pred rokom, na konci roka, spýtal: „Nevieme, čo nám prinesie tento budúci zaokrúhlený rok 2020, remízový rok 20:20.“ Tento rok bol vyhlásený za Rok Božieho slova, za Loretský rok, za Rok sv. Jána Pavla II., z príležitosti stého výročia jeho narodenia, u nás na Slovensku v dominikánskej reholi to bol Rok pátra Mikuláša Lexmana.
Toto všetko sme vedeli, lebo to bolo vopred naplánované. No, nikto ani netušil, že tento zaokrúhlený rok bude určite zatiaľ najťažším v našom živote. Pandémia coronavírusu zasiahla celý svet a ochromila ľudstvo v každej oblasti života a zatienila a často aj znemožnila všetky naplánované akcie.
Rozmery tejto pandémie presahujú všetko, čo ľudstvo doteraz zažilo. Celý svet bol a naďalej aj je vydaný napospas neviditeľnému vírusu. Ten už zabil milióny ľudí a zapríčinil katastrofálne a z veľkej časti zatiaľ nepredvídateľné ekonomické i sociálne škody. Náš svet už nie ten, čo bol.
To, čo sme predtým považovali za samozrejmé, už také nie je. V tejto situácii sme sa poučili, akí sme malí, krehkí a zraniteľní. Maličký vírus, ktorý vidieť len pod mikroskopom, zrazil pyšného, sebavedomého človeka, ktorý si myslel, že svojimi poznatkami, vedomosťami a vynálezmi môže konkurovať Bohu. Maličký vírus nás všetkých zrazil na kolená, ako ten malý chlapec Dávid len prakom a kameňom porazil mocného bojovníka – obra Goliáša.
No, možno povedať, že tento rok bol pre nás všetkých veľkým Božím darom. Áno, možno sa čudujete, ale pandémia bola veľkým Božím darom pre všetkých nás, aby sme si uvedomili svoju hodnotu na tejto zemi, aby sme nezabúdali dať si odpovede na najdôležitejšie otázky ľudského života: „Kto som? Kam idem? Na čo som na tejto zemi? Čo je zmyslom ľudského života?“
Všetci si musíme uvedomiť, že ľudstvo sa za posledné roky, ba desaťročia, veľmi vzdialilo od Boha, od viery v neho, od zachovávania jeho prikázaní. Ba mnohí žijú tak, akoby Boh neexistoval. V našich podmienkach je to dôsledok veľkého blahobytu. Už dávnejšie sme častejšie počuli, že táto doba je ťažká. Ťažká? V našich podmienkach nie. Nikdy nebolo človeku lepšie, ako v posledných časoch. Samozrejme nerátam tento rok. Práve blahobyt prispel k tomu, že človek Boha nepotrebuje.
Tá ťažká doba, o ktorej sa hovorí, je v medziľudských vzťahoch, keď človek zameraný na svoje „ego,“ svoje „ja,“ nevidí, alebo nechce vidieť potrebu svojich núdznych bratov a sestier. A preto sa nás Boh dotýka aj touto pandémiou. Dotýka sa nás však jemným spôsobom, aby ukázal, že On je tu stále medzi nami,a by sme si uvedomili svoju krehkosť a zraniteľnosť, ale zároveň tento jeho dotyk je plný lásky a Otcovskej nehy, aby nám dokázal, že On je stále pri nás a chce nám pomôcť, ale môže to len vtedy, keď sa my nebudeme vzďalovať od neho. Áno, je to jemný dotyk, pretože oveľa ťažšie obdobie zažili naši najstarší občania a farníci, ktorí vo svojom detstve boli vystavení hrôzam druhej svetovej vojny, kedy si človek ráno nebol istý, či dožije večera.
Hovorí sa, že každé zlo je na niečo dobré. Aj táto ťažká situácia, v boji proti pandémii, mnohých zomkla ku vzájomnej solidarite, pomoci, obetavej službe poslúžiť, najmä našim najstarším bratom a sestrám, predsa nie každý sa takto zachoval voči svojmu blížnemu.
Mnohí v tejto ťažkej situácii strčili ako pštros hlavu do piesku, aby nevideli potreby iných, v snahe zachrániť si len to svoje „ja“ a svoju rodinu. Kde sa podel náš patriotizmus, ktorý bol na Slovensku taký silný?
Ešte horšie sú však na tom tí, ktorí síce prejavujú veľkú aktivitu, no nie pre dobro človeka, ale pre jeho zlo. Špicľovanie a udávanie sa stalo pre mnohých lukratívnou aktivitou.
Samozrejme, v tejto ťažkej dobe sme všetci zodpovední za zdravie svoje i zdravie ostatných ľudí. Preto je potrebné zachovávať predpísané nariadenia – nosenie rúška, odstupy od iných ľudí, dezinfekciu rúk a iné opatrenia. Predsa len, keď sme svedkami mnohých ľudí, tlačiacich sa v hypermarketoch a pri iných príležitostiach, kde nie sú hliadkovaní policajtmi a udávaní inými ľuďmi, zdá sa to akési čudné, že vo veľkom priestore chrámu môže byť len najmenší počet osôb, aj to pod drobnohľadom polície a čo je najsmutnejšie, aj domácich ľudí. Akoby naše kostoly boli najväčšími epicentrami nákazy a akoby po tridsiatich rokoch demokracie mnohým chýbalo, čo sme zažili za komunizmu – udávanie, že niekto príde vyznať svoju vieru na posvätné miesto a duchovne sa posilniť modlitbami a sviatosťami. Takýto si však neuvedomujú, že práve kvôli ľahostajnosti k náboženskému životu sa nás Boh dotkol ťažkým ochorením, no namiesto, aby sme sa viac duchovne zomkli, mnohí ešte väčšmi idú proti Bohu a proti tým, ktorí si chcú zachovať duchovné hodnoty.
Žiaľ, aj v samotných radoch veriacich sa udomácnilo pohodlnejšie sledovanie nedeľných bohoslužieb v teple svojho domova, možno aj pri kávičke. Mnohí s radosťou prijali dišpenz, že nie je povinnosť ísť v takejto situácii na nedeľné bohoslužby, ale potom, keď tento dišpenz bol zrušený, akosi zostali hluchí, že už treba prísť na svätú omšu do chrámu.
Ešte smutnejšie je, keď niekto ani svoje zdravie neuprednostní od nariadení našich svetských predstavených, pretože „ten politik mi je nesympatický, nie je moja krvná skupina, a tak ho nebudem poslúchať. Radšej budem ohrozovať svoje zdravie a zdravie iných, ale poslúchať toho človeka nebudem. Čo my má kto rozkazovať?!“ Tridsať rokov demokracie nás naučilo neposlúchať. Často sa sťažujeme: „Aká je tá dnešná naša mládež?!“ Ale často sa všetci, aj tí najstarší, správame ako malé neposlušné deti, ktorým nič nie je po vôli. Práve našou väčšou zodpovednosťou a disciplinovanosťou nemuselo prísť k opätovnému návratu pandémie. Demokracia neznamená robiť si čo chcem. Demokracia nás všetkých stavia pred úlohu zhodnotiť svoje postavenie vo svojom živote a spoločnosti, aby som ho správne odovzdal aj svojim potomkom.
Akým nádherným príkladom v poslušnosti voči svetským predstaveným je nám svätý Jozef. Tomuto úžasnému mužovi zveril Boh svojho syna, aby sa o neho postaral a chránil ho. Keď cisár Augustus vydal nariadenie o sčítaní ľudu a Jozef s Máriou mali ísť do Betlehema, odkiaľ pochádzal ich rod, Jozef, ktorý bol pravý Žid a zachovával predpisy Mojžišovho zákona si mohol povedať: „Čo mi bude jeden pohanský vladár rozkazovať?!“ A mal tisíc dôvodov neísť, veď Mária bola v požehnanom stave. Ale keď svetský predstavený, hoc aj pohan, vydal toto nariadenie, treba poslúchnuť a splniť ho. A tak sa malý Ježiško narodil v Betleheme a dnes môžeme stavať krásne betlehemy a koledníci-betlehemci nám spievajú krásne vianočné koledy.
Čo ešte dodať? Keď sa Zachariášovi narodil dlho túžobne očakávaný syn Ján Krstiteľ, Zachariáš plný vďačnosti voči Bohu zaplesal: „Nech je zvelebený Pán Boh Izraela, lebo Boh navštívil svoj ľud.“ Navštívil ho darom narodenia Jána Krstiteľa – predchodcu Pána a o niečo neskôr narodením Božieho Syna Ježiša.
Aj dnes môžeme, hoci s bolesťou v srdci a so slzami v očiach, povedať: „Boh navštívil svoj ľud. Navštívil ho v dnešnej dobe, v tejto pandémii, ktorú na nás zosiela, aby si ľudstvo uvedomilo, že On je tu stále s nami, chce nám pomôcť, ale my ho nesmieme odmietať.
Kiežby aj toto Božie navštívenie pomohlo nám všetkým spoznať pravé hodnoty nášho života, kiežby nás naučilo, že opravdivé šťastie a radosť dosiahneme len vtedy, keď sa budeme navzájom milovať, keď si budeme odpúšťať a budeme zanechávať všetko zlo, krivdy a neprávosti. Kiežby nás táto ťažká doba v tom poučila, aby sme v budúcich rokoch dokázali robiť tento svet krajší a lepší. Nech nám všetkým dobrý Boh v tom pomáha!