Krst Krista Pána
Keby som sa vás začal pýtať, kedy ste sa narodili, zaiste by ste mi všetci začali sypať dátumy a možno aj presne hodinu, v ktorej ste uzreli svetlo tohto sveta. Veľmi dobre poznáme tento deň. Veď ho máme na svojich preukazoch, vyplňujeme ho na rôznych úradných tlačivách a taktiež ho aj patrične oslavujeme v kruhu svojich najbližších – vo svojich rodinách.
Ale keby som sa vás začal pýtať, kedy ste boli pokrstení, to by už na tvárach mnohých bolo vidieť veľký otáznik. Tento deň zapadol do zabudnutia. A to je veľká chyba. Veď práve v tento deň sme sa znovuzrodili pre večný život, otvorilo sa nám nebo, nastala pre nás spása. Či by sa nemal skôr tento deň tak veľkolepo oslavovať?
Krst je naozaj veľká udalosť v živote človeka. Voda tečúca na hlavu pri krste zmýva dedičný hriech, ktorí nám zanechali ako neblahé dedičstvo prví prarodičia z raja – Adam a Eva. Stávame sa kresťanmi, členmi katolíckej Cirkvi a Božími deťmi. Nie je to krásne, povedať si: „Som Božie dieťa?“
Áno, takýto krásny dar nám dal Ježiš vo sviatosti krstu. On sám taktiež prijal krst od Jána. Azda nám je to čudné: „Vari aj Ježiš bol hriešny? Aj on potreboval krst?“ Zaiste nie. Ježiš ho nepotreboval. Veď bol Boh. Okrem toho krst Jána Krstiteľa nebol sviatosťou. Ten založil až Ježiš. Preto aj Ján hovorí zástupom: „Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“ (Mk 1,8) A keď Ježiš prichádza za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť, Ján mu hovorí: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3,14) Ježiš mu však odpovedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ (Mt 3,15)
Ježiš nám teda svojim krstom dáva príklad, ako si i my máme počínať. On nebol hriešny. Ale tým, že zostúpil na zem, medzi nás – hriešnikov, zobral na seba aj naše hriechy, a preto sa aj nechal pokrstiť v rieke Jordán, aby nám dal príklad. Tu sa začína jeho veľkolepé spasiteľské dielo.
Zostali sme dnes veľmi otupení a ľahostajní voči tejto prvej a najdôležitejšej sviatosti. Krst sa pre mnohých z nás stal tradíciou a formalitou. Ešte skôr väčší dôraz kladieme na kršteniny, čiže oslavy po krste. Pre nás akoby krst už nič neznamenal. A pritom ide o veľkú vec. Dobre to naši predkovia vystihli, keď prišli so svojim pokrsteným dieťaťom domov: „Do kostola sme odniesli pohana a z kostola sme si priniesli kresťana.“
Vráťme krstu jeho pôvodnú dôstojnosť. Uvedomme si, aký významný to bol pre nás deň, keď sme boli pokrstení – čím sme sa krstom stali, aké milosti sme obsiahli. Žime tak, ako sa na opravdivých kresťanov patrí. Aby sme nestratili krstnú milosť, ktorú sme pri krste dostali, ale naopak, aby deň nášho krstu bol pre nás všetkých dňom našej spásy.