Mnohé z vašich detí chodia do základnej školy. V tejto škole sa ešte nepripravujú na svoje budúce povolanie. Získavajú len základné vzdelanie pre vstup na vyššiu školu.
Takouto prípravou pre kresťanstvo bolo židovské náboženstvo. V ňom sa formovali udalosti, ktoré mali prísť za Ježišových čias. Už prorok Jeremiáš píše: „Hľa, prichádzajú dni, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu; nie takú zmluvu, akú som uzavrel s ich otcami v ten deň, keď som ich vzal za ruku a vyviedol z egyptskej krajiny, a oni túto zmluvu porušili. Takáto bude zmluva, ktorú po tých dňoch uzavriem s domom Izraela: Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca; ja budem ich Bohom a oni budú mojim ľudom. Nik nebude poúčať svojho blížneho ani brat brata slovami: Poznaj Pána!, lebo ma budú poznať všetci, malí i veľkí.“ (porov. Jer 31, 31-34)
Teda už prorok Jeremiáš odhaľuje budúce časy. Časy, kedy k novému náboženstvu – kresťanstvu a k jeho zakladateľovi – Ježišovi Kristovi, budú patriť všetci – všetky národy bez rozdielu, teda nielen Židia.
Preto prichádzajú za ním aj iní. V dnešnom evanjeliu sme počuli, ako sa k Ježišovi chcú dostať Gréci – pohania, teda nie Židia. Čo chceli od Ježiša? Len ho vidieť? To by bolo málo. Chcú ho spoznať a nasledovať.
Aj ľudstvo, zvlášť v dnešných časoch, hľadá Krista. Zakladá dokonca nové cirkvi. Ale pýtame sa: „Čo v tých nových cirkvách hľadá? Akého Krista chce dnešný človek mať? Nechce ho ako nejakého Aladina, ktorý výjde z kúzelnej lampy a splní každé želanie? Aj takýto skreslený pohľad na kresťanstvo je u mnohých.
Avšak my, ktorí sme sa rozhodli kráčať za Ježišom, musíme si uvedomiť, že Ježiš vo všetkom poslúchal vôľu svojho nebeského Otca. Bez Otcovej vôle Ježiš nič nerobil. Stal sa poslušným až na smrť na kríži, tak ako to opisuje aj List Hebrejom: „A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú. (Hebr 5, 8-9)
Toto je dôležité a potrebné vedieť aj pre nás. Tak, ako Ježiš bol poslušný svojmu nebeskému Otcovi, aj my máme byť poslušní Ježišovi Kristovi a cez neho jeho mystickému telu – Cirkvi. Naša poslušnosť sa má prejaviť predovšetkým hlave Cirkvi – rímskemu biskupovi – pápežovi. Veď sám Ježiš poveril spomedzi svojich dvanástich apoštolov Petra, aby viedol túto jeho Cirkev. Peter sa stal prvým pápežom. Pápežov primát pokračuje v dejinách Cirkvi ďalej. Preto je potrebné, aby sme k Bohu prichádzali cez Cirkev, ako nás k tomu vyzýva aj starolatinské príslovie, ktoré nám zanechal severoafrický biskup z Kartága sv. Cyprián, žijúci v 3. storočí: „Sine Ecclesiae non est salus“ (Bez Cirkvi niet spásy). Mnohí z kresťanov si však zaviedli heslo: „Kristus áno, Cirkev nie.“ Čiže chcú nasledovať Krista, ale nepočúvať hlas Cirkvi. Musíme sa však spýtať: „Akého Krista chcú nasledovať?“ Odovzdanie moci Petrovi a jeho nástupcom je zo Svätého písma jasné. Prečo potom mnohí chcú nasledovať Krista, ale Cirkev a pápeža nie? Veď to súvisí spolu. Kristus založil len jednu Cirkev a dnes máme množstvo kresťanských cirkví a siekt.
Koreňom tohto problému je, že mnohí kresťania si chcú vytvoriť Krista podľa svojich chúťok, a väčšinou vypúšťajú z náuky to, čo sa im nehodí. Ale takto to nejde. Kristus sám hovorí: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12,24) Čo to znamená? Opravdivý život s Kristom je úplne odlišný od života svetského. Ak chceme patriť Kristovi, musíme odumrieť tomuto svetu. Musíme sa zriekať vecí tohto sveta, aby sme hlbšie vnikli do tajomstva Krista. Vtedy dokážeme naplno spoznať Krista, jeho poslanie, vtedy dokážeme naplno prežívať svoje kresťanstvo.
Preto prosme o to, aby Kristov víťazný kríž dokázal pritiahnuť všetkých ľudí, aby tak všetci došli ku svojej spáse.