5. nedeľa v období cez rok B
V tieto dni sme si spomenuli na biskupa a mučeníka – sv. Blažeja. Prijali sme svätoblažejské požehnanie proti chorobám hrdla. Svätý Blažej sa stal ochrancom proti chorobám hrdla, pretože najskôr bol lekárom. Neskôr sa stal biskupom – teda lekárom duší. Avšak aj potom sa staral o zdravie tela a zázračne uzdravoval tých, ktorí potrebovali jeho pomoc. Stal sa teda lekárom tela i duše.
Takto pôsobil aj Ježiš počas svojho účinkovania na zemi. Vyučoval ľud, konal zázraky a zázračne uzdravoval. Máme zaznamenaných mnoho zázrakov, kde Ježiš vrátil slepcovi zrak, uzdravil chromého, vyliečil chorého s vyschnutou rukou, očistil malomocných, vyhnal zlého ducha z posadnutého človeka, ba troch ľudí vzkriesil aj zmŕtvych. Oveľa viac však bolo uzdravení, ktoré ani nie sú jednotlivo zaznamenané. Svätý Marek nám v dnešnom evanjeliu zaznamenáva: „Celé mesto sa zhromaždilo pri dverách. I uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy.“ (Mk 1, 33-34) Áno, v meste sa totiž dozvedeli o zázračnom uzdravení Petrovej svokry, a preto prišli mnohí chorí a ktorí nemohli prísť dali sa doniesť, aby sa stretli s Ježišom a boli uzdravení.
Ježiš mal rád Petra, a preto keď sa dozvedel, že Petrova svokra leží v horúčke, hneď ju uzdravil. Ale Ježiš mal rád všetkých ľudí. Preto keď k nemu prichádzali zástupy chorých, všetkých uzdravoval. Nerobil to pre svoju slávu, aby ho ľudia obdivovali, tak ako to dnes robia mnohí liečitelia, ktorí takto zneužívajú dary ktoré od Boha dostali, ale Ježiš to robil čiste z lásky k ľuďom, pretože im chcel pomôcť v ich chorobách, a taktiež uzdravením chcel posilniť ich vieru v neho.
O tom, že Ježiš nerobil tieto zázraky pre svoju slávu svedčí skutočnosť, že včasráno, hneď na úsvite vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. (porov. Mk 1,35) Aj Ježiš potreboval načerpať nových síl v modlitbe. Keby Ježiš hľadal seba, svoj prospech, zostal by na tom istom mieste, kde zožal taký úspech a kde ho ľudia obdivovali. Avšak keď prišli za ním jeho učeníci so slovami: „Všetci ťa hľadajú.“ (Mk 1,37), Ježiš im odvetil: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“ (Mk 1,38)
Ježišova láska zasahovala všade. Jeho učeníci však vtedy ešte zmýšľali inak. Keď videli Ježišove úspechy, a oni boli Ježišovými najbližšími spolupracovníkmi, pomysleli si, že prišiel ich čas. Popri Ježišovi zviesť sa k úspechu a sláve, robiť Ježišovi reklamu. Preto aj volali Ježiša naspäť do mesta: „Všetci ťa hľadajú.“ (Mk 1,37) Ako boli vtedy ešte ďaleko od Ježiša. Nepochopili jeho poslanie na tejto zemi.
Ježiš však nechcel uzdravovať len ľudské telo. Cez zdravie tela šiel aj na zdravie duše človeka. Ľudia, ktorí boli postihnutí nejakou chorobou, väčšinou boli chorí aj duchovne – svojimi hriechmi. Možno preto, že Boh na nich zoslal chorobu, urážali ho, alebo týmto zlým a hriešnym životom si uľavovali vo svojom trápení. Preto Ježiš často pri uzdravení hovorí: „Odpúšťajú sa ti hriechy. Choď a už viac nehreš!“ Ježiš sa týmto stáva lekárom tela i duše. Ak aj lieči telo, oveľa viac mu ide o dušu. Preto i na neho spadajú slová: „Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých.“ (1 Kor 9,22)
Boh zoslal na týchto ľudí chorobu nie ako trest, ale aby na týchto ľuďoch bol Boh oslávený. Preto keď učeníci vidia mladého slepca a pýtajú sa Ježiša: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia -, že sa narodil slepý?“ (Jn 9,2) Ježiš im odpovedá: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa ňom zjaviť Božie skutky.“ (Jn 9,3) A Ježiš tomuto mladému slepcovi vrátil zrak. Vtedy sa totiž každá choroba považovala za trest Boží. Chorobu však často Boh dopustí ako skúšku v utrpeniach.
Takto sa to opisuje aj v starozákonnej knihe Jób: Jób bol bohatý, ale spravodlivý a nábožný muž. Mal veľký majetok, množstvo statku a početnú rodinu. Žil si krásnym a spokojným životom. Až raz sa stalo, že mu oheň zničil dom i majetok. O chvíľu nato, mu na mor uhynul dobytok. Potom mu tragicky zomreli aj deti. Napokon bol Jób postihnutý ťažkou chorobou. Ako sa v takejto ťažkej situácii zachoval? Nehrešil, nepreklínal Boha za to, čo na neho zoslal, ale v pokore vyriekol: „Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené!“ (Jób 1,21) A za tento krásny výrok, za toto krásne gesto, že Jób vedel v pokore prijať aj takúto skúšku, takéto ťažké utrpenie, Boh mu navracia zdravie i rodinu a majetok v ešte hojnejšej miere.
Áno, vedieť prijať utrpenie a ťažkú chorobu bez reptania, ba s láskou, je náročné, ale krásne. Takto to už dokázali mnohí naši bratia a sestry, ktorých choroba prikvačila na lôžko, alebo invalidný vozík. Dokázali svoj kríž, ktorý im Boh ponúkol, vziať na seba. My neraz so závisťou pozeráme na iných, ktorí sa majú lepšie, ktorým sa lepšie darí. Ale pozrime sa skôr na tých, ktorým Boh nedal ani to najzákladnejšie – zdravie. A oni sú často so svojou chorobou a utrpením, so svojim krížom, šťastnejší ako my. A to preto, lebo dokázali toto svoje utrpenie prijať. Našli zmysel svojho utrpenia v kríži Kristovom, v ktorom sa mu pripodobňujú.
A títo naši trpiaci bratia a sestry svojim utrpením dokážu vykonať veľké veci pre spásu mnohých hriešnikov. Spomeňme aj tých, ktorí pre trpiacich a chorých dokázali venovať celý svoj život: sv. Ján z Boha, zakladateľ rehole Milosrdných bratov, sv. Vincent de Paul spolu so sv. Lujzou de Marilac, zakladatelia Dcér kresťanskej lásky (vincentky) – tieto rehole sa dodnes venujú charitatívnemu dielu, starostlivosti o chorých a trpiacich. Ďalej to bol sv. Damián de Vesteur, ktorý svoj život obetoval pre tých najúbohejších – malomocných na ostrove Molokai. V 20. storočí to bola sv. Matka Tereza, zakladateľka Kongregácie milosrdných sestier, kde jej sestry sa starajú o biednych ľuďoch v najchudobnejších častiach sveta. A u nás na Slovensku to bola rehoľná sestra Bernadeta Pánčiová a jej Rodina Nepoškvrnenej. Jej členovia – chorí a invalidi svoje modlitby, obety, utrpenie, nevládnosť, celý svoj život venujú za kňazov, za rodiny, mládež, za obrátenie hriešnikov, za všetky potreby Cirkvi. Z tejto Rodiny Nepoškvrnenej pochádza aj nasledujúca skutočná udalosť.
Raz sestrička Bernadeta poriadala na istom vidieku duchovné cvičenia pre pacientov. Zišli sa tam pacienti z viacerých ústavov. Medzi nimi bola mladá žena, ktorá len nehybne ležala na posteli. Ruky i nohy mala už úplne ochrnuté, len tvár prezrádzala, že je ešte v tele život. Diagnóza? Tá ťažká choroba – skleróza multiplex. Manžel ju opustil hneď v začiatkoch jej ochorenia a Gitka, tak sa volala, sa nemohla uspokojiť s takýmto svojim životom.
Počas duchovných cvičení prišla sestrička Bernadeta za Gitkou, porozprávala sa s ňou a napokon sa jej spýtala: „Gitka, chcela by ste dostať päť darčekov?“ Gitku prekvapila táto otázka, ale súhlasila. A vtedy sestrička Bernadeta hovorí: „Gitka, máte ochrnutú pravú ruku. Čo keby sme do nej vložili jedného novokňaza, ktorý potrebuje vaše modlitby a obety?“ Gitka súhlasila. „Gitka, ale máte ochrnutú aj ľavú ruku, čo keby sme do nej vložili iného kňaza, ktorý to potrebuje?“ „Gitka, vy však máte ochrnutú aj pravú nohu, vložme do nej biskupa, proti ktorému mnohí majú nejaké výhrady.“ Podobne sa našlo miesto aj do ochrnutej ľavej nohy, pre jedného rehoľníka, ktorý mal problémy. Gitka so všetkým súhlasila. Sestrička Bernadeta sa však neuspokojila: „Ale Gitka, veď Vy máte aj srdce. Komu darujete svoje srdce?“ A vtedy už Gitka sama hovorí: „Srdce darujem Svätému Otcovi.“
Duchovné cvičenia skončili a každý šiel do svojho ústavu. V ústave však Gitku nemohol nikto spoznať. Dovtedy bývala vždy smutná a plačlivá, teraz však bola veselá a stále rozprávala o akýchsi piatich daroch, ktoré však nikto nemohol nájsť.
Až raz – bol Štedrý večer. Každý sa už pripravoval na Štedrú večeru. Tak tomu bolo aj u sestričky Bernadety. Zrazu zazvonil telefón. „Kto to môže byť v takú hodinu?“ – pomyslela si sestrička. Zdvihla telefón a z druhej strany sa ozval tichý hlas Gitky: „Sestrička, ďakujem Vám za Vašich päť darčekov.“ Viac už Gitka nepovedala. Boli to jej posledné vyslovené slová. Ale s postupným ubúdaním života v jej tele sa Božie požehnanie vlievalo do piatich osôb – do troch kňazov, Otca biskupa a Svätého Otca.
Gitka našla zmysel svojho utrpenia. Dokázala svoj život obetovať pre tieto osoby, ktoré jej boli zverené. Stala sa silným príkladom pre chorých a trpiacich.
Dokážme aj my mať ten správny vzťah k našim chorým a trpiacim. A keď Boh aj na nás zošle nejaký ten krížik, aby sme ho dokázali prijať a niesť. Vedieť obetovať svoje kríže a utrpenia pre dobro Cirkvi, ako nás o tom poúča apoštol sv. Pavol: „Dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu, pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“(Kol 1,24) Vezmime si preto za svoju Ježišovu výzvu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16,24) Ak je potrebné, aj za cenu vlastného života. Na pomníku sv. Damiána de Vesteur, ktorý celý svoj život obetoval v službe malomocných na ostrove Molokai je Ježišov výrok o láske: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ (Jn 15,13)