4. nedeľa v období cez rok B
V dnešných časoch sledujeme vystúpenia rozličných kazateľov i liečiteľov. Mnohí nakrátko zažiaria a hasnú – viac o nich nepočuť, iní ohúria ľudí svojimi darmi, ktoré dostali a ktorým prikladajú ešte väčší dôraz, no sú aj takí, ktorí v tichosti, v skromnosti a v skrytosti využívajú tieto dary pre dobro blížnych.
Boh neustále pôsobí charizmami vo svojej Cirkvi. Tieto dary dáva ľuďom, ktorí ich majú používať nie pre svoju slávu, ale pre oslavu Boha. Takýchto ľudí, ktorí boli prostredníkmi medzi Bohom a ľuďmi mal Boh už v starom zákone, hneď od počiatkov dejín ľudstva. Boli to najskôr patriarchovia Noe, Abrahám, Izák i Jakub a po nich prichádza najväčší Boží muž starého zákona – Mojžiš, s ktorým sa Boh rozprával osobne a priamo. Jemu Boh prisľúbil, že aj po ňom vzbudí pre svoj vyvolený izraelský národ prorokov – mužov, cez ktorých bude ľudu ohlasovať svoju vôľu. Takýchto prorokov mal Izrael viac. Ľudia ich volali Božími mužmi, pretože oni mávali videnie, cez ktoré Boh oznamoval svoju vôľu a napomínal izraelský ľud, keď sa dal na zlú cestu a nezachovával prikázania, ktoré im Boh dal. Ako sa zachovávali ľudia voči prorokom? Väčšinou si ich vážili a zachovávali ich nariadenia. Ale boli aj situácie, kedy ľud nepočúval na hlas prorokov, ba dokonca často prorokov aj prenasledovali, väznili i zabíjali, pretože boli pre nich nepohodlným svedomím. Vtedy sa však Izraelitom zle darilo a Boh ich napomínal rôznymi trestami, ktoré na nich zosielal. Zlé situácie však niekedy vyšli aj z druhej strany. Spomedzi ľudí vyšlo mnoho falošných prorokov, ktorí hlásali, čo im Boh neprikázal.
Hoci väčšinou všetci praví proroci požívali u ľudí úctu a obdarení darom jazykov hovorili krásne o Bohu, najmä posledný a najväčší z prorokov – Ján Krstiteľ, predsa najviac svojimi slovami pritiahol ľudí k Bohu Ježiš Kristus.
Už ako dvanásťročného ho s údivom počúvali v jeruzalemskom chráme židovskí rabíni a znalci Písma. Ježiš počas svojho verejného účinkovania svojim slovom konal divy pred ľuďmi. Svojim mocným slovom uzdravoval chorých, kriesil mŕtvych, očisťoval malomocných, vyháňal zlých duchov, svojim slovom premenil vodu na víno, rozmnožil chleby, utíšil búrku na mori. Ľudia ho dokázali počúvať celé hodiny. Keď za ním farizeji a zákonníci poslali svojich sluhov, aby ho priviedli, tí sa vracajú s prázdnymi rukami a hovoria: „Nikdy tak človek nehovoril.“ (Jn 7,46)
Áno, pretože v Ježišových slovách bola moc. V evanjeliách máme zaznamenané: „I žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci.“ (Mk 1,22) Toto si uvedomoval aj ľud, a preto židovské synagógy zostávali prázdne. Všetci sa hrnuli za Ježišom, no túto žiarlivosť nedokázali v sebe prekonať predstavitelia vtedajšieho židovského náboženstva – farizeji a zákonníci. Oni nemohli v Ježišovi spoznať Syna Božieho. Ale aj ľudia, ktorí prijímali Ježiša v ňom videli len veľkého a obdivuhodného proroka, no nemohli poznať, kto v skutočnosti Ježiš je.
Jediný, kto ho dokonale spoznal, bol jeho protivník – diabol. Ten, pri stretnutí s Ježišom, ho verejne, ale s krikom vyznal: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“ (Mk 1,24)
Zaujímavé, však? Jeho protivník ho vyznáva. Musíme si však uvedomiť, že diabol má oveľa dokonalejšiu predstavu a vedomosti o Bohu, ako človek. Veď nezabúdajme, že diabol je padlý anjel, ktorý videl Boha z tváre do tváre. Je teda veľmi dokonalou a duchovne silnou bytosťou.
Lenže v dnešnom svete sa diabol alebo čert, ako sme ho nazvali, stal viac-menej rozprávkovou bytosťou. A žiaľ, často aj v kruhoch veriacich. V Boha veríme, no pri slove diabol sa iba usmejeme. Vidíme v ňom tú rozprávkovú postavičku čerta – s rožkami, chvostom a kopytami. A toto diablovi vyhovuje. Jeho najšikovnejší ťah je ten, že presvedčil ľudí, že vôbec neexistuje, že je len strašidlom, výmyslom, rozprávkovou bytosťou. Odvtedy sa mu najlepšie darí.
Pápež Benedikt XVI., ešte ako kardinál Jozef Ratzinger, keď bol prefektom Kongregácie pre učenie viery, napísal: „Moderná doba zahalila satana do anonymity. V tomto plášti sa cíti najlepšie.“
Keď však pozornejšie sledujeme udalosti okolo seba a vidíme množstvo ľudskej zloby, nenávisti, vrážd, vojen a zločinov, mimovoľne sa musíme pýtať: „Čo je príčinou tohto všetkého zla? Žeby toto všetko zlo ovládala len ľudská moc? A nebude tu nejaká iná moc?“ A správnym uvažovaním musíme dôjsť k záveru, že na tomto svete pôsobí ešte moc zla, moc temna – moc zlého ducha. Preto je nesprávne, keď pri nejakom nešťastí sa ľudia pýtajú: „Prečo toto zlo Boh dopustil?“ Človek si zlo robí sám, tým, že si volí moc zla, stáva sa otrokom zlého ducha. Aké je nebezpečné, hlásiť sa do jeho spoločenstva.
O nevere v diabla krásne hovorí jedna rozprávková udalosť: Lucifer poslal troch svojich čertov na zem, aby navádzali ľudí na zlé. Keď sa vrátili naspäť, Lucifer sa ich pýtal, ako sa im darilo. Prvý čert hovorí: „Ja som sa snažil ľudí presvedčiť, že Boh nie je, je to len výmysel, aby v neho neverili.“ „Výborne“ – hovorí Lucifer – „A čo ty?“ – obrátil sa na druhého čerta. „Ja som sa snažil ľuďom nahovoriť“ – hovorí druhý čert – „aby užívali všetky radosti a pôžitky tohto sveta.“ „Aj to je dobré.“ – pochválil Lucifer druhého čerta. „A ako si pochodil ty?“ – obrátil sa na tretieho. „Ja som sa snažil ľudí presvedčiť, že my – čerti vôbec neexistujeme. Že sme len ľudským výmyslom.“ „Výborne, to je ono.“ – zajasal Lucifer – „Ty si to zvládol najdokonalejšie.“
Áno, diabol má radosť z toho, keď v neho ľudia neveria, keď ho majú len ako rozprávkovú bytosť. Vtedy sa mu najlepšie pracuje. Ako ľahko sa mu vtedy mnohí dostávajú pod jeho moc. My však musíme veriť aj v diabla. Počítať s jeho existenciou, s jeho možnými zhubnými následkami a mať pred ním rešpekt. No nebáť sa ho. Hoci diabol je mocný, Boh je mocnejší. Sám Ježiš to hovorí svojim apoštolom: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet.“ (Jn 16,33) Boh víťazí mocou svojho slova. Silou svojho slova dokáže spútať aj diabla.
Preto keď sa dokážeme pridŕžať Ježišovho mocného slova, dokážeme čeliť aj útokom diabla. Kde nájdeme toto Božie slovo? Vo Svätom písme. Tam sa nám predkladá Boh neskreslený, nesfalšovaný. Je preto potrebné, aby sme čítali, študovali a rozjímali Sväté písmo. Pretože ako povedal najväčší znalec Svätého písma, sv. Hieronym: „Nepoznať Sväté písmo znamená nepoznať Krista.“ Spoznávajme teda Sväté písmo, aby sme podľa neho mohli žiť a konať počas celého svojho života. Preto prosme Boha slovami dnešného žalmu: „Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.“ (Ž 95)