3. nedeľa v období cez rok B
Určite sa vám už stalo, že ste cestovali autom v neznámom kraji a po určitej chvíľke ste zistili, že nejdete správnym smerom – tam, kde sa chcete dostať. Bolo potrebné zmeniť smer, možno úplne opačne.
Aj ľudský život je často podobný. Človek sa uberá v živote smerom, o ktorom si myslí, že je najlepší a pritom môže smerovať k svojej záhube. Vtedy je potrebný úplný obrat opačným smerom.
„Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,15) – tak nás napomína Ježiš v dnešnom evanjeliu. Kajúcnosťou sa má človek navrátiť na správnu cestu k Bohu. V evanjeliách túto správnu cestu nachádzame.
Iste, človeka neustále ťahá jeho vôľa a tá býva často v protiklade s vôľou Božou. Veď načo ísť v nedeľu ráno do kostola, keď je príjemnejšie zostať doma a dlhšie si pospať? Načo poslúchať svojich rodičov a predstavených, keď je príjemnejšie a ľahšie robiť si po svojom? Prečo urobiť dobre tomu, ktorý mi urobil zle?
Áno, takéto myšlienky nám víria v hlavách a strhávajú nás do sveta svetských starostí a radovánok. Tu si však musíme uvedomiť, že aj Ježiš mohol povedať: „Načo pôjdem k ľuďom a prinesiem obetu na kríži, keď ľudstvo sa aj tak nepolepší?“
Aj Ježiš, ako človek, by sa chránil utrpenia, ale vedel, že v utrpení je spásonosná sila, a tak vedel svoju vôľu podriadiť vôli svojho nebeského Otca.
Boh nechce človeka trápiť alebo oberať o slobodu, hoci Božie príkazy sa nám často javia ako určité obmedzovanie. V skutočnosti je to opačne – Božie príkazy sú v živote našou ochranou.
Prečo sa však ľudská vôľa nezhoduje s vôľou Božou? Je to následok prvotného – dedičného hriechu, odkedy sa ľudská vôľa naklonila ku konaniu zla. Preto človek musí často bojovať sám so sebou, aby dokázal svoju vôľu podriadiť vôli Božej.
Kajúcnosť nás privádza k Bohu. Kajúcnosťou sa mohli ľudia zachrániť pred potopou sveta. No oni sa vysmievali spravodlivému a zbožnému Noemovi, keď staval koráb. Kajúcnosťou sa mohli zachrániť aj hriešne mestá Sodoma a Gomora, keby robili pokánie. A podobne aj mnohí z Izraelitov, vracajúcich sa z Egypta, mohli zostať nažive, alebo aspoň bez trestu, keby poslúchli Mojžiša a dokázali spoznať, že cez neho pôsobí Boh.
Všimnime si však tú lepšiu stránku. Ninivčania sa obrátili na hlas proroka Jonáša. Množstvo ľudí sa dalo na pokánie na hlas Jána Krstiteľa. Oni – proroci – tak Jonáš ak aj Ján boli Božími mužmi – Božími hlasmi, ktoré privádzali ľudí k Bohu.
Napokon k pokániu vyzýva samo Božie Slovo. A tým je jednorodený Syn Boží – Ježiš Kristus. Na jeho volanie mnohí odpovedajú: „Áno, Pane.“ A zanechávajú svoj doterajší spôsob života, ktorý bol často v rozpore s Božími prikázaniami. Tak to urobili mýtnici Matúš i Zachej, hriešnica Mária Magdaléna a mnohí ďalší. Ale aj vtedy mnohí neprijali Ježiša, a tak sa vylúčili z Božieho kráľovstva.
Ježiš hlása pokánie, pretože Božie kráľovstvo sa priblížilo. Mnohí si vtedy mysleli, že priblíženie Božieho kráľovstva znamená koniec sveta. Ježiš však hovorí: „Božie kráľovstvo je tu – medzi vami.“ My nemáme hľadieť na Božie kráľovstvo ako na čosi budúce, ale to Božie kráľovstvo prežívať už tu – na tejto zemi. „Veď čas je krátky“ (1 Kor 7,29) – tak nás upozorňuje apoštol Pavol v dnešnom druhom čítaní. I keby sa človek dožil 100 rokov, čo je to v porovnaní s večnosťou. Preto podľa rady apoštola Pavla i keď požívame veci tohto sveta, akoby sme ich ani nepožívali. (porov. 1 Kor 7,31) To znamená nelipnúť na materiálnych veciach tohto sveta. Nech oni nie sú našim cieľom, iba prostriedkom ku spáse.
Takto kráčať za Ježišom ku svojej spáse, ale k tejto spáse privádzať aj iných, tak ako si Ježiš povolával prvých učeníkov – bratské dvojice Petra a Ondreja a Jakuba a Jána. A oni potom k Ježišovi privádzali ďalších.
Keď však chceme iných viesť, predovšetkým my musíme nájsť správny zmysel života. Kde nájdeme návod na správny život? Vo Svätom písme, predovšetkým v evanjeliu. Tam sa nám predstavuje Kristus. Správne to vystihol najväčší znalec Svätého písma, sv. Hieronym: „Nepoznať Sväté písmo, znamená nepoznať Kristus.“
Táto kniha kníh už mnohých priviedla zo zlej cesty na dobrú. Spomeňme len sv. Augustína, najskôr veľký hriešnik, ktorý žil hýrivým životom. Stačilo mu len niekoľko slov apoštola Pavla Rimanom, kde píše: „Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadosti.“ (Rim 13, 12-14) A Augustín rozhodne povedal: „Keď to dokázali iní, prečo by som to nedokázal aj ja?“ A z veľkého hriešnika sa stáva veľký svätec.
Alebo Ír Maťo Talbot, veľký alkoholik a zlodej. Keď sa mu v krčne vysmievali, chce svoj život ukončiť skokom z mosta do rieky. V poslednej chvíli nachádza oporu v kňazovi a pod jeho vedením vo Svätom písme nachádza pravú hodnotu života. Zomiera v chýre svätosti.
Aj my kráčajme touto cestou za Kristom. A ak predsa v našom živote prídu tienisté dni a pochybnosti, pozdvihnime svoju myseľ k Bohu a prosme ho slovami dnešného žalmu: „Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch.“ (Ž 25,4)