2. pôstna nedeľa v roku B
Len rodičia, ktorí stratili svoje dieťa, vedia plne pochopiť situáciu, do ktorej sa dostal Abrahám.
Abrahám, hoci bol starý, uveril, že sa mu narodí syn. Veď mu to Boh sľúbil. Vo Svätom písme čítame: „Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť.“ (Gn 14,6) Sotva však syn dorástol, Boh žiada od Abraháma zvláštnu a ťažkú úlohu: „Abrahám, vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny Morja! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem.“ (Gn 22, 1-2)
Ako by sme sa zachovali my na Abrahámovom mieste? Dokázali by sme prijať takúto obetu?
Určite ani Abrahámovi to nebolo jednoduché a ľahké. Tak túžobne očakávaného a vymodleného syna má teraz stratiť. Abrahám však viac poslúchal Boha, ako svoje vnútorné pohnútky. Ešte v tú noc vstáva, berie svojho syna a odchádza, aby sa s ním už nevrátil. Vieme dobre, ako to dopadlo. Boh nie je tyran. Svojho vlastného Syna neušetril, ale Abrahámovi syna zachraňuje. Bola to len skúška, v ktorej Abrahám obstál a za ktorú dostal od Boha veľké požehnanie: „Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu.“ (Gn 22, 16-17)
Kde nabral Abrahám toľko dôvery v Boha? Abrahám už predtým prešiel svojou vnútornou premenou, ktorá ho úplne zocelila a pritiahla k Bohu.
Človek, ktorý chce náležite patriť Bohu, musí prejsť svojou vnútornou premenou.
Počas Ježišovho pôsobenia neprešli touto vnútornou premenou ani Ježišovi apoštoli. Ježiš im ešte nebol úplne známy. Nepochopili dokonale jeho poslanie, ani svoje poslanie, ktoré mal Ježiš s nimi.
Preto Ježiš trom svojim najbližším apoštolom, Petrovi, Jakubovi a Jánovi, ktorých si vždy bral so sebou na dôležité miesta, aspoň čiastočne odhalil svoju velebu – čiastočne odkryl tajomstvo večnosti.
Ježiš sa pred týmito svojimi troma apoštolmi premenil. Evanjelium nám zaznamenáva: „Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil.“ (Mk 9,3) Hľa, obraz večnosti v nebi. A Ježiš sa rozprával s mužmi, ktorí apoštolom neboli neznámi – s Mojžišom a Eliášom. Muži starého zákona, ktorí viedli vyvolený starozákonný židovský ľud k Bohu. Aj tu Ježiš ukázal náväznosť Starého zákona na Nový zákon.
Nevieme, aký to bol pre apoštolov zjav, ale muselo to byť niečo výnimočné, keď Peter uchvátený týmto zjavom vyriekol: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi. Lebo nevedel, čo povedať; taký boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ (Mk 9, 5-7) Boh predstavuje svojho Syna. Boh sa nám dáva spoznať vo svojom Synovi.
Boh sa nám však aj dnes necháva spoznať v spôsobe Eucharistického chleba. Tam vidíme jeho prítomnosť. Tu nám ho Boh opäť predstavuje cez kňaza, svojho služobníka, vo svätej omši: „Hľa, Baránok Boží! Toto je môj milovaný Syn! Počúvajte ho a prijímajte ho! Vezmite a jedzte!“ A tak sme pozývaní na svätú omšu – k stolu Božieho slova a k stolu Eucharistickej hostiny.
Avšak, ak chceme náležite prežívať toto pozvanie, musíme taktiež prejsť svojou osobnou vnútornou premenou.
Áno, sme ešte dosť povrchní. Ešte dosť nepatríme Kristovi. Často sa vieme pýtať: „Prečo takto a nie takto?“ Hľadáme a nachádzame chybu v politickom dianí, v hospodárskej a ekonomickej situácii, u všetkých, len nie a nie u seba. To sme ešte ten starý človek, ktorý nechce priznať svoju vinu a chybu.
Ale keď dokážeme s pokorou skloniť svoju hlavu a vyznať: „Pane, som človek hriešny,“ potom prejdeme svojou osobnou vnútornou premenou. Potom sa pre nás žiadna udalosť nestane zvláštnou, lebo za všetkým spoznáme mocnú Božiu ruku a jeho svätú vôľu. A potom sa už ničoho nebudeme obávať, pretože ako sv. Pavol hovorí v dnešnom druhom čítaní: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim. 8,31)
Prosme Pána, aby sme dokázali prejsť touto vnútornou premenou, žeby sme všetci mohli povedať Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu, zostaň s nami a ponechaj si nás, aby sme túto blaženosť mohli s tebou požívať navždy.“