1.pôstna nedeľa v roku B
Istý priateľ mi povedal: „Pre mňa najväčším problémom nie je prijať tajomstvo Najsvätejšej Trojice alebo Eucharistie, porozumieť tajomstvu sviatostného zmierenia, ale nerozumiem jednému – prečo Boh, keď stvoril človeka a človek ho začal urážať svojimi hriechmi, prečo Boh vypovedal slová, ktoré zapísal autor knihy Genezis: „Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi.“ (Gn 6,6)
Prejdime na začiatok dejín ľudstva – na začiatok dejín spásy. Boh stvoril človeka z lásky. Od človeka však Boh požadoval, aby ho aj on miloval. Človek ale prejavil malú lásku k Bohu. Neposlúchol Boha – zhrešil.
Slovo ľutovať nemôžeme brať úplne v našom význame. Boh bol určite smutný z tohto svojho úbohého slabého stvorenia – z človeka. Ale neprestal milovať toho, koho stvoril z lásky.
Keď však ľudská zloba dosiahla vrchol, Boh sa rozhodol zasiahnuť ľudstvo ťažkým trestom – potopou sveta. Ale aj v tejto Božej spravodlivosti sa ukázala Božia láska k ľudu – na vodách Božieho hnevu pláva nová nádej ľudstva – koráb – zachránení Noemovi ľudia.
Zem sa opäť napĺňala novým potomstvom a ľudia sa opäť začali uberať cestou od Boha. Hoci človek zostáva neverný, Boh zostáva vždy verný. Na svet posiela svojho Syna – Ježiša Krista, aby On priviedol ľudstvo k správnemu životu, a aby svojou smrťou na kríži zmieril ľudí s nebeským Otcom. Okrem toho nám Ježiš Kristus zanecháva sviatosť krstu, aby sme sa v tejto sviatosti zbavili dedičného hriechu, ako neblahého dedičstva našich prarodičov z raja Adama a Evy a sviatosť pokánia, ako krásneho veľkonočného daru Pána Ježiša, ktorý nám zanechal po svojom zmŕtvychvstaní, aby sme sa v tejto sviatosti očisťovali od svojich osobných hriechov.
A preto ako hovorí apoštol Peter v dnešnom druhom čítaní: „Kristus raz navždy trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu.“ (1 Pt 3,18) A tak ako cez vodu pri potope sveta sa zachránili tí, ktorí boli v korábe, tak sa zachraňujú pre večný život tí, ktorí sa dávajú pokrstiť. Starozákonný koráb je teda predobrazom novozákonného krstu.
Avšak hoci je krst veľmi dôležitý pre spásu človeka, nie je všetko – nestačí. Ba neraz nás môžu predísť do nebeského Kráľovstva nepokrstení, keď žijú v zhode so svojim svedomím. Preto tí, ktorí sú pokrstení – kresťania, majú naďalej žiť životom v spojení s Bohom.
Začali sme pôstne obdobie. Po fašiangových zábavách, plesoch a veseliciach nastáva obdobie stíchnutia a zamyslenia sa nad sebou. Je čas radovať sa, ale aj čas, aby si človek položil otázku: „Kto si ty, človeče?“ Odpoveď sme si dali na popolcovú stredu: „Prach si a na prach sa obrátiš.“ Toto nie je nejaké zastrašovanie. Je to skutočnosť, ktorá je tu. S ktorou musí počítať každý, či je veriaci alebo neveriaci. Kresťan si má uvedomovať svoju dôležitosť a dôstojnosť v živote a vo svete. Prežívať liturgický rok, a tak si sprítomňovať Ježišov život.
Preto je potrebné, aby sme sa z hluku života vedeli vniesť do ticha. Pretože v tichu sa vytvárajú veľké diela. To vedeli aj mnohí umelci – básnici, hudobní skladatelia, maliari. To vedeli aj mnohí svätci, ktorí hľadali tiché miesta na rozjímanie. Príkladom im bol sám Pán Ježiš, ktorý sa pred svojim vystúpením 40 dní postil. Kto však slúži Bohu, ten je viac napádaný diablom. Diabol nebude útočiť proti tomu, kto je vlažný, kto sa nedrží príkazov Božích. Diabol sa odvážil zaútočiť aj proti samému Božiemu Synovi – Ježišovi Kristovi. A práve v tom vidíme tú jeho veľkú odvážnosť a silu.
Ako som už spomenul, tí ktorí pochopili zmysel ticha a samoty, odchádzali na odľahlé miesta, aby tam prežívali stretnutie s Bohom. Tak urobil francúzsky dôstojník Charles de Foucold, ktorý odišiel na púšť v Bení Abbés. Tu si postavil pustovňu a v tichu pochopil zmysel života a hodnoty kresťanstva. Stal sa kňazom a učiteľom duchovného života. Zomiera mučeníckou smrťou. Taktiež jeho nasledovník talianský laik Carlo Carretto, najskôr pracoval v Talianskej katolíckej akcii a bol predsedom Katolíckej mládeže v Taliansku, no Božím volaním opustil Taliansko, odišiel do Afriky, kde vstúpil do rehole Malých Ježišových bratov, založenú Charles de Foucoldom, hoci o ňom dovtedy nič nepočul. Tu prežil mnohé roky v tichu, bdení a rozjímaní, čo úplne zmenilo jeho život. Po návrate späť do Talianska napísal veľa duchovnej literatúry, ktorá bola preložená do mnohých jazykov a stala sa pre mnohých inšpiráciou k hlbšiemu duchovnému životu. Jeho najznámejším dielom sú „Listy z púšte“ – v ktorých opisuje svoje duchovné zážitky strávené na Sahare.
My si však povieme: „Ako môžeme odísť na púšť, keď tu máme svoje rodiny, svoje zamestnanie, ľudí, ktorí nás potrebujú. Iste, každý nemá takúto možnosť. Ale my si môžeme túto púšť, túto svoju oázu ticha vytvoriť vo svojom vnútri. Vo svojom srdci dať priestor Bohu. Dá sa to. Vhĺbiť sa do svojho vnútra aj v hlučnom meste, v uliciach, v škole, na pracovisku. Aj na týchto miestach rozjímať o Bohu. Hoci navonok v hluku mesta, vo svojom vnútri v tichu s Bohom.
Usilujme sa takto prežívať svoj život, zvlášť toto pôstne obdobie, aby sme vo svojom vnútri vytvorili púšť, v ktorej sa dokážeme stretať a rozprávať s Bohom.