Farské oznamy – 33. nedeľa v období cez rok

Poriadok a úmysly svätých omší
16. – 22. november 2020

FARSKÉ  OZNAMY  XXXIII. NEDEĽA V OBDOBÍ CEZ ROK

• Od pondelka 16. novembra je opäť možná návšteva bohoslužieb vo väčšom počte, avšak so zachovaním šachovnicových odstupov, ako to už bolo predtým, to znamená že sa zaplní 50 % kapacita chrámu. Pozor! Platí to len na sedenie, teda v uličkách na státie ľudia nesmú byť. Takisto ani vonku nemôžu byť v hlúčikoch, lebo naďalej platí zákaz zhromažďovania Ostatné nariadenia zostávajú naďalej v platnosti: nosenie rúšok, dezinfekcia rúk pri vchode, neprinášajú sa obetné dary, nepodávajú sa ruky na znak pokoja, sv. prijímanie sa podáva na ruku. Naďalej zostáva dišpenz od účasti na svätej omši, ktorí nech využijú najmä starší ľudia a zostanú sledovať bohoslužby cez televízne alebo rozhlasové prijímače. Zachovajme tieto predpisy, aby sme sa vyhli ďalším obmedzeniam a naďalej zostávajme v modlitbách za odvrátenie pandémie!

• Naďalej, až do konca novembra, je možné získavať odpustky za duše v očistci, naďalej pre osoby od 18. do 60. veku platí prísny pôst každý piatok až do decembra za odvrátenie pandémie, podobný pôstu na Popolcovú stredu a Veľký piatok, s tým rozdielom, že je dobrovoľný a možno ho nahradiť modlitbami alebo almužnou. Od pondelka 16. novembra až do Vianoc bude vždy hodinu pred svätou omšou, okrem nediel možnosť ku svätej spovedi, ktorú môžete využiť ešte k dušičkovému obdobiu a k získaniu odpustkov a taktiež už aj k vianočným sviatkom, nakoľko spoločná svätá spoveď nebude. Úmysly svätých omší, ktoré kvôli úplnému zákazu nemohli byť odslúžené, budú priebežne zaradené na iné termíny.

• Budúcu Nedeľu Krista Kráľa, ktorá je poslednou nedeľou v liturgickom roku, bude po svätých omšiach Pobožnosť na slávnosť Krista Kráľa. Kto sa zúčastní na modlitbe zasvätenia ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, môže za obvyklých podmienok získať úplné odpustky.

• VEĽKÉ VOZOKANY: Ktorí ste si objednali brožúrku: Svätý Mikuláš – novéna a litánie po 2€, budem predávať budúcu nedeľu po svätej omši

33. nedeľa v období cez rok A

Zaiste by nás trápilo a boli by sme z toho smutní, keby sme nejakým našim známym podarovali vzácnu užitočnú vec a potom pri návšteve u týchto známych by sme tento svoj dar videli odhodený niekde v kúte ako nevyužitú vec. Podobne učiteľ, ktorý by viedol svojho žiaka v nejakom odbore, či už v oblasti vedy, umenia, alebo tréner v nejakej športovej disciplíne, zostal by zarmútený, keby sa dozvedel, že tento jeho žiak tieto dary nerozvíja, alebo ich dokonca zneužíva na niečo zlé.
Ježiš nám v podobenstve v dnešnom evanjeliu objasňuje, že talenty ktoré máme, ktoré nám Boh dáva, nemáme nechať nepovšimnuté, ale rozvíjať ich ďalej.
Možno by sa nám chcelo povedať: „Ja som nedostal od Pána Boha žiadny talent. Neviem ani dobre spievať, ani pekne maľovať, ani nevynikám v žiadnej športovej disciplíne.“ Áno, u nás slovo „talent“ sa začalo používať vo význame mať nadanie v nejakej disciplíne, byť talentovaný, stať sa géniom. Musíme si však uvedomiť, že u semitských národov bol talent miera. Jeden talent sa rovnal asi 41 kg zlata alebo striebra, podľa toho, o čo šlo. Preto Ježiš použil tento príbeh, aby naznačil, v akej hodnote dal pán svojim sluhom zverený majetok.
Toto podobenstvo je teda pre nás všetkých. Každému z nás dal Boh nejaký talent, nejaké dary. Niekomu viac, inému menej, ale každý ich má. To ešte neznamená, že nemáme žiadne talenty, keď v ničom nevynikáme. My môžeme mať úplne skryté talenty, ktoré môžu byť oveľa dôležitejšie ako tie, ktoré vidieť navonok. Môže to byť napr. veľký dar odpúšťajúcej lásky, dar milosrdenstva, dar pokoja. Mnohí sú špecialistami v rôznych odvetviach, no takéto krásne dary im chýbajú.
Ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj v jednej zo svojich poviedok opisuje udalosť, ako sa tri ženy stretli pri studni a naberali si vodu. Neďaleko studne bola lavička, na ktorej sedel starček. Ženy sa začali zhovárať. Prvá z nich hovorí: „Mám takého šikovného syna, ktorý vysoko vyskočí a urobí veľké salto vo vzduchu.“ Druhá žena hovorí: „Môj syn vie tak krásne spievať, že svojim spevom očarí mnohých.“ Tretia žena nehovorila nič, preto na ňu naliehali: „A ty čo nič nepovieš o svojom synovi? Aký je?“ Ona hovorí: „Neviem, čo by som o ňom povedala. Nie je na ňom nič zvláštne. Je taký obyčajný. Akurát že je môj syn.“ Ženy nabrali vodu a poberali sa domov. Starček si vypočul ich rozhovor. Zrazu od dediny oproti nim bežia traja chlapci. Boli to ich synovia. Prvý syn urobil vo vzduchu veľké salto. Druhý začal krásne spievať, až svojim spevom očaril všetkých. No tretí syn pribehol ku svojej matke a vzal jej ťažké vedrá vody. Vtedy sa ženy spýtali starčeka: „No čo hovoríš na našich synov, akí sú?“ Vtedy starček odpovedá: „Vaši synovia? Ja vidím len jedného. Ten, ktorý pomohol svojej matke.“
A takto to máme aj v našom živote. Naše talenty nemajú byť len čímsi veľkým, ale v drobných úkonoch vykonávame veľké veci. To sú naše talenty.
Možno niekedy sme nazlostení priamo na Pána Boha, pretože vidíme, že mnohí naši známi, susedia a obyvatelia ani nechodia toľko do kostola a lepšie sa im darí a Boh im dáva viac darov, čiže talentov. A z tohto všetkého často vzniká závisť. No v tomto nezasahujme Bohu do jeho plánov. On vie najlepšie, komu čo má dať. Lenže toľko z tých darov bude aj požadovať. A to si musíme uvedomiť. Často bývame skleslí, že Boh nám dal len jeden talent a porovnáme sa s ostatnými, ktorí dostali viac talentov, vidíme akí sme proti nim úbohí, a preto zahadzujeme aj ten svoj jeden talent. Škoda. Keby sme si vtedy uvedomili, ako ľahko sa s tým jedným talentom môžeme dostať k Bohu. Od tých, ktorí dostali viac talentov, čiže darov sa bude viac požadovať. Môžeme si to priblížiť na príklade: Robíme malý nákup, platíme menej peňazí, robíme veľký nákup, platíme viac peňazí.
Od využitia týchto talentov závisí náš večný život. Boh urobil všetko preto, aby človek mohol byť spasený. Žiaľ, človek pre svoju spásu často robí tak málo. Ako často sa mnohí veľmi dôsledne starajú o svoj pozemský život a blahobyt na tomto svete, no pre spásu svojej nesmrteľnej duše nevykonajú nič a tieto veci sú im ľahostajné.
Vezmime si život jedného mladého človeka. Narodil sa vo veriacej rodine. Rodičia ho viedli k Bohu. Tie talenty, dary dostával. Pristúpil aj ku sviatostiam, no tie posledné dve už možno len kvôli svojim rodičom. Potom však, počas ďalšieho štúdia alebo zamestnania vzďaľoval sa od Boha. Existenciu diabla pokladal za rozprávku. Mohol si dovoliť všetko, veď je dospelý. Na všetko mal čas – na rekreáciu, šport, zábavy, návštevy, kultúrne podujatia. No nezostal čas ísť v nedeľu do kostola na svätú omšu, nezostal čas zložiť doma svoje ruky k modlitbe. Takto sú mnohí ďaleko od Boha a zakopávajú svoje talenty, ktoré dostali.
Mnohí často argumentujú, že tí, čo do kostola chodia, sú často horší, než tí, čo nechodia. Nemožno toto zovšeobecňovať i keď často sa vyskytnú aj takéto prípady. Avšak každý nech si hľadí svojho. Boh nás nebude súdiť a trestať podľa toho, aký bol druhý, ale aký som bol ja. Stav večnej blaženosti alebo večného zatratenia je v našich rukách, ako my budeme prežívať svoj život na tejto zemi.
Istý mladý gymnazista žil zbožne. Nevynechával si svoje modlitby, pravidelne sa zúčastňoval na bohoslužbách. Až raz… Počas jednej rodinnej oslavy otcov priateľ, potúžený alkoholom, vyriekol: „Vypime si, veď žijeme len raz. A ktovie, či po smrti bude nejaký iný život.“ Tieto slová sa stali zlým červíkom, ktorý nakoniec rozhlodal srdce mladého gymnazistu. Prestal sa modliť, chodiť do kostola a neskôr sa stal ateistom. To však nebolo všetko. Ako spisovateľ vo svojich dielach urážal Boha a napádal Cirkev. Pred smrťou odmietol zmierenie s Bohom. Tak aj zomrel. Áno, na túto zlú cestu ho priviedli otcovi zlí priatelia. Preto: „Beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ (Mt 18,7) Ale taktiež: „Beda tomu, čo sa pohoršuje!“ Pretože povedzme si: „Nemal ten mladý gymnazista už svoj rozum? Nemohol o týchto veciach sám pouvažovať?“
Iste, ľahšie je zriecť sa toho, čo vyžaduje obetu. Príjemnejšie je zaspať večer pred televízorom, ako si nájsť čas na večernú modlitbu. Príjemnejšie je ráno si o päť minút dlhšie poležať v posteli, ako zložiť ruky k rannej modlitbe. Príjemnejšie je v nedeľu dopoludnia odpočívať doma, ako sa obliecť a ísť do kostola. Áno, toto všetko je príjemnejšie na tomto svete, ale nebudeme sa cítiť príjemnejšie vo večnosti, pretože prídeme pred Boha s prázdnymi rukami.
Jedno je však isté: večný život zostáva len na dvoch miestach – v nebeskej blaženosti a vo večnom zatratení. Je len na nás, ktoré si vyberieme svojim životom na tejto zemi.
Istá novinárka išla urobiť reportáž do bane. Zostupovala do bane výťahom, ktorý šiel veľmi rýchlo. Novinárka sa spýtala baníka, ktorý ju sprevádzal: „Čo by sa stalo, keby vypovedala brzda?“ Baník ju upokojuje: „Nebojte sa, je tu ešte druhá – rezervná brzda.“ No novinárka sa pýta ďalej: „A čo by sa stalo, keby vypovedala aj tá druhá?“ Mladý baník, ktorý bol veriaci, pochopil, že novinárke ide o čosi viac, a preto jej hovorí: „Nuž potom, milá pani, zostáva len jedno – v akom stave máme svoju dušu.“
A to platí pre všetkých nás. Preto bedlime a buďme pripravení!